V Prešove vyvrcholilo P18, mladí sa začali chystať na SDM do Panamy

V Prešove vyvrcholilo P18, mladí sa začali chystať na SDM do Panamy

Prešov 29. júla (TK KBS) Niekoľko tisíc mladých ľudí z viacerých krajín sa zúčastnilo na Národnom stretnutí mládeže P18 v Prešove. Podujatie nadväzuje na Svetové dni mládeže (SDM). Na tomto celosvetovom podujatí sa mladí najbližšie stretnú v januári budúceho roka v karibskej Paname. Tím, ktorý ho chystá, očakáva státisíce mladých ľudí zo stoviek krajín zo všetkých kontinentov. Nebudú chýbať Slováci. V metropole Šariša, kde sa po vyše dvojročných prípravách celonárodná akcia konala, spustili slovenskú prípravu do Panamy. V Prešove zároveň zverejnili oficiálnu hymnu SDM v slovenskom jazyku. Záverečnou bodkou podujatia bola dnešná slávnostná svätá omša na Hlavnej ulici, ktorú za účasti viacerých biskupov, stoviek kňazov, rehoľníkov a tisícok ľudí celebroval predseda Konferencie biskupov Slovenska Stanislav Zvolenský. V štvordňovom programe, zameranom na odvahu, vystúpili stovky profesionálnych a amatérskych hostí. Na príprave sa podieľalo vyše 500 dobrovoľníkov bez nároku na odmenu.  

„Ďakujeme všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli pri príprave a realizácii Národného stretnutia mládeže P18 v Prešove. Poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí sa modlili za toto stretnutie. Bez tejto podpory by to všetko nemalo zmysel. Ďakujeme, že ste mysleli na to najdôležitejšie. Ďakujeme otcom biskupom za dôveru, rozhodnutie pokračovať v tradícii a za to, že stoja pri nás a za nami,“ hovorí kňaz Ondrej Chrvala, hlavný zodpovedný za P18. „Úprimnú vďaku posielame dekanovi Jozefovi Dronzekovi, Marekovi Rojákovi a všetkým kňazom, ktorí nám ochotne a s láskou vyšli v ústrety pri príprave. Osobitná vďaka patrí primátorke mesta Prešov Andrei Turčanovej za ústretovosť a otvorenosť tomuto podujatiu. Taktiež vďaka patrí aj pracovníkom Mestského úradu v Prešove,“ pokračoval. „Za rovnakú ústretovosť sme vďační aj Prešovskému samosprávnemu kraju na čele s jeho predsedom Milanom Majerským. Úprimne ďakujeme všetkým, ktorí nám nezištne a dobrovoľne aj na úkor vlastného osobného či pracovného času pomáhali počas celej prípravy a tým, ktorí dali „zelenú“ pokračovaniu tradície Národných stretnutí mládeže, tým, ktorí ako dobrovoľníci dali k dispozícii svoj čas, sily a um či umelecké a tvorivé nadanie. V neposlednom rade ďakujeme sponzorom za ich podporu, za ich materiálnu a akúkoľvek ďalšiu pomoc. Ďakujeme všetkým mediálnym a iným partnerom. A vďaka všetkým, ktorí prišli na P18 a urobili ste toto podujatie tým, čím bolo,“ dodal hlavný zodpovedný za P18. 

Národné stretnutie mládeže P18 v Prešove zorganizovala Katolícka cirkev na Slovensku (Rada pre mládež a univerzity KBS a Kanet. n. o.). Generálnym partnerom bolo mesto Prešov. Partnerom Prešovský samosprávny kraj. Zúčastnilo sa na ňom vyše 4 500 mladých ľudí. Dve tretiny z počtu boli ženy. Najviac mladých prišlo z Košickej arcidiecézy (vyše 800). Z hľadiska veku ich bolo najviac vo veku 16 a 17 rokov. Okrem toho viac než sto zahraničných účastníkov. Z nich najviac – okolo 60 z Čiech. Okrem toho prišli stovky kňazov a rehoľníkov a takmer všetci biskupi Slovenska. Do spovedania mladých ľudí sa zapojilo okolo 100 kňazov. Na P18 do Prešova prišli hostia z viacerých krajín. Pricestovali zástupcovia krajín z Višegrádskej štvorky a ďalších východoeurópskych štátov. Prišli aj delegácie mladých z ďalších krajín. Najväčšiu – približne 60-člennú skupinu zahraničných hostí – tvorili hostia z Čiech. Osobitnú skupinu tvorili mladí Slováci zo Srbska. Z domácich skupín nechýbali na akcii viacpočetné skupiny františkánskej, mariánskej, jezuitskej či saleziánskej mládeže. Svojou prítomnosťou poctil podujatie primátorka mesta Prešov Andrea Turčanová, predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský a ďalší hostia. 

„Cieľom všetkých Národných stretnutí mládeže je osobné stretnutie s Kristom. Veríme, že mladí v Prešove ho stretli. Mladým sme ponúkli zážitok živej Cirkvi. Zároveň sme sa spojili v modlitbe s našimi otcami biskupmi a roznietili sme v mladých túžbu po novej evanjelizácii. V metropole Šariša sme otvorili prípravy na SDM v Paname,“ dodáva Ondrej Chrvala, ktorý sa v závere dnešnej svätej omše prihovoril prítomným spolu s Milanom Majerským, košickým arcibiskupom metropolitom Bernardom Boberom. Pred začiatkom svätej omše sa k nim pridala primátorka mesta Prešov Andrea Turčanová. V závere zaznel apel štyroch mladých ľudí. Ďakujeme všetkým vám, ktorí nás učíte plávať: rodičia, priatelia, učitelia, animátori, kňazi a zasvätené osoby. Ďakujeme, že usmerňujete tok našich – často nespútaných – vôd, ktoré sa ľahko dokážu vyliať, aj boriť hrádze. Ďakujeme, že ste trpezlivo ponorení v našich životoch. Ďakujeme aj vám – otcovia biskupi – že držíte kormidlo na lodi Cirkvi. Chceme vám sľúbiť, že sa túžime plaviť spolu s vami. Túžime piť z Prameňa – ktorým je Kristus – a priniesť túto Živú vodu do všetkých vyprahnutých vzťahov. Všetkých vás, ktorí počúvate toto naše odvážne odhodlanie – prosíme o modlitby za našu životnú plavbu. Nech je náš zrak stále upriamený na maják Božieho svetla," zaznelo okrem iného v odkaze mladých, ktorí prišli do Národné stretnutie mládeže P18 do Prešova. 

Na podujatí vyvrcholila niekoľkomesačná duchovná príprava s názvom Odvážny rok. Zameraná bola na odvahu. Program sa niesol v znamení motta SDM pre tento rok „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha,“ s podtitulom: Odvaha žiť v prítomnosti. Motto vybral pápež František. Obsahoval stovky umeleckých čísel pripravených špeciálne na mieru, ale aj liturgické slávenia a modlitby, ktoré sa mladým ľuďom predstavili v netradičnom šate. Nechýbali katechézy s biskupmi, špeciálna krížová cesta, duchovné, kultúrne a športové aktivity. Účastníci P18 aktívne pomôžu rodinám v núdzi. Na podujatí vyzbierali okolo 2 500 kusov školských pomôcok. Podporili tým celoslovenskú zbierku spojenú so zbieraním pier, školských tašiek, peračníkov, zošitov, pasteliek a iných školských pomôcok, ktorú organizuje Slovenska katolícka charita. Zapojili sa aj do špeciálneho popoludnia angažovanosti. Vďaka nemu mladí v meste a v lese vyčistili desiatky kilometrov chodníkov od buriny a odpadkov, vyzbierali desiatky vriec odpadu,namaľovali stovky metrov zábradlia a preliezok, pokosili hektár trávy či zrevitalizovali šesť kilometrov stromčekov a kríkov. Vďaka dobrovoľníckej pomoci pomohli aj desiatkam rozličných inštitúcii v meste a okolí. Mladí zaplnili viackrát aj prešovskú Hlavnú ulicu. Ožilo napríklad špeciálnym EXPO povolaní, kde svoju charizmu predstavilo vyše štyri stovky rehoľníkov. Špeciálnou prekvapením bol open air koncert spievajúcich zasvätených osôb, divadelné predstavenia a sprievodné aktivity v Záhrade umenia v Prešove. 

Národné stretnutie mládeže sa v podobných rozmeroch konalo po tretíkrát. Podobné podujatie sa konalo v roku 2013 v Ružomberku. Viacdňovú alternatívu pre tých, ktorí nemohli vycestovať na SDM do brazílskeho Rio de Janeira, navštívilo okolo tritisíc mladých ľudí z viacerých krajín. Na príprave sa podieľalo vyše 300 dobrovoľníkov. O stovku viac ich pomáhalo v Poprade, kde mladí Slováci začali prípravu na SDM v Krakove. Pod Tatry prišlo okolo 3 500 mladých ľudí. Každý rok sa konajú stretnutia mladých v jednotlivých diecézach, ktoré navštevujú stovky ľudí. Podnetom pre ne sú práve SDM. Tie sa prvýkrát konali v roku 1986 v Ríme na podnet svätého Jána Pavla II. Najbližšie SDM sa uskutočnia v roku 2019 v Paname. Slovenskí mladí sa na toto podujatie začnú oficiálne chystať v Prešove. 

-----------------------------------------------------------------   

Apel mladých v závere dnešnej svätej omše v Prešove

Sme tu!

Mladí z rôznych kútov Slovenska...
Vieme, čo je strach, poznáme zranenia, ale máme odvahu.
Prežívame neistotu, že sme len kvapkou v mori...
Ale aj obyčajná kvapka má silu vyhĺbiť kameň
a odvahu padnúť z neba na zem, aby darovala život.

Nechceme žiť v bezproblémových, tichých zátokách pohodlia,
ani ostať plávať v mŕtvych ramenách bez Boha.
Túžime vstať a vydať sa na dobrodružnú plavbu proti prúdu sveta.

Ďakujeme všetkým vám, ktorí nás učíte plávať:
rodičia, priatelia, učitelia, animátori, kňazi a zasvätené osoby.

Ďakujeme, že usmerňujete tok našich – často nespútaných – vôd,
ktoré sa ľahko dokážu vyliať, aj boriť hrádze.
Ďakujeme, že ste trpezlivo ponorení v našich životoch.
Ďakujeme aj vám – otcovia biskupi – že držíte kormidlo na lodi Cirkvi.

Chceme vám sľúbiť, že sa túžime plaviť spolu s vami.
Túžime piť z Prameňa – ktorým je Kristus –
a priniesť túto Živú vodu do všetkých vyprahnutých vzťahov.

Všetkých vás, ktorí počúvate toto naše odvážne odhodlanie –
prosíme o modlitby za našu životnú plavbu.

Nech je náš zrak stále upriamený na maják Božieho svetla.

Sme tu!

A nie sme sami!

Je nás mnoho...

Nie sme len izolované kvapky...
Spolu dokážeme spustiť vodopád!

V Prešove 29. 7. 2018
Národné stretnutie mládeže P18

-----------------------------------------------------------------

Na P18 v Prešove zverejnili slovenskú verziu hymny SDM v Paname

Na Národnom stretnutí mládeže P18 v Prešove zverejnili slovenskú verziu hymny Svetových dní mládeže v Paname. Zo španielčiny ju prebásnili Zuzana Eperješiová z tvorivej skupiny Poetica Musica a režisér programu P18 Pavol Danko. Hymnu naspieval zbor, ktorý pôsobí v Univerzitnom pastoračnom centre Jozefa Freinademetza v Bratislave, v spolupráci s niekoľkými dobrovoľníkmi oslovil ďalšie slovenské spevácke zbory, ktoré skladbu nahrali v nahrávacom štúdiu. 

“Pieseň je kľúčovým symbolom medzinárodného stretnutia mladých ľudí. Získava si srdcia mladých na celom svete. Srdcia slovenských mladých si môže získať už vďaka slovenskej verzii," hovorí Ondrej Chrvala, hlavný zodpovedný za P18. Hymnu zverejnili pred tisíckami mladých ľudí v rámci programu záverečného dňa P18. "Bol to ďalší darček, ktorý sme si pre nich pripravili," dodáva Ondrej Chrvala. Pôvodná španielska verzia s názvom “Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova” v slovenskej verzii vyšla s názvom “Podľa tvojich slov”. K dispozícii je aj na oficiálnej stránke www.svetovednimladeze.sk. Okrem textov a not je k dispozícii aj jej audiopodoba a videoklip. 

Oficiálna hymna 34. svetových dní mládeže, ktoré sa uskutočnia v januári 2019 v Paname, je inšpirovaná charakteristickými rytmami panamskej kultúry. Jej heslo „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova“ (Lk 1, 38) vybral Svätý Otec František. Predstavili ju vlani v lete. Hymnu napísal a zložil katechéta Abdiel Jiménez, autor viacerých liturgických spevov a člen rôznych zborov.

TK KBS informoval Komunikačný tím P18

Rozhovor s historikom Robertom Letzom z roku 2016 o tom, ako sa Sedembolestná Panna Mária stala patrónkou Slovenska.

Robert Letz sa venuje cirkevným, politickým a kultúrnym dejinám Slovenska a je autorom viacerých učebníc a knižných monografií. Pôsobí ako vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Vo svojej knihe Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách uvádzate, že mariánsky kult tu bol silný už počas obdobia Veľkej Moravy. Z čoho vychádzate?

K týmto najstarším dejinám máme pomerne málo informácií, ale aj z toho mála sa dá niečo vydedukovať. Najstaršou zmienkou, ktorá nám umožňuje povedať, že mariánsky kult sa zachytil už v Nitrianskom kniežatstve, je fakt, že knieža Pribina po svojom vyhnaní z Nitry v roku 833 vo svojom novom léne Blatnohradskom kniežatsve postavil viacero kostolov. Jeden z nich bol zasvätený Božej Matke. Bolo to v roku 850. Toto je prvá zmienka, ktorá sa sprostredkovane viaže k nášmu územiu. Je teda pravdepodobné, že tento kult tu už existoval.

Vieme aj to, že už pred 9. storočím na naše územie z viacerých smerov prichádzali kresťanskí misionári. Tiež viacerí veľkomoravskí panovníci, či už Svätopluk, alebo Rastislav, chodievali na púte. Putovali náročnou cestou, cez Alpy až do Cividale, ktoré leží na hranici dnešného Slovinska a Talianska. Blízka Akvilea je veľmi staré mesto s krásnou bazilikou, ktorá je zasvätená Panne Márii. Aj mnohí misionári prichádzali na naše územie práve z tejto oblasti, kde bol už vtedy mariánsky kult rozšírený.

Vy dokonca tvrdíte, že aj hlavný veľkomoravský chrám bol s veľkou pravdepodobnosťou zasvätený Panne Márii.

Je zaznamenané, že Metod bol po smrti v roku 885 pochovaný v „sobornom“ chráme svätej Bohorodičky. To je priamo uvedené v Živote sv. Metoda. Žiaľ, stále sa nevie, kde presne sa táto bazilika nachádzala. Či to bolo v Mikulčiciach, v Bratislave, alebo niekde inde na území bývalej Veľkej Moravy. Metodov hrob sa teda nenašiel. Len sa vie, že sa nachádzal v ľavej časti tohto chrámu. Dôležité je však to, že išlo o „soborný“, čiže ústredný chrám na Veľkej Morave. Z toho sa dá dedukovať, že práve mariánsky kult bol zrejme najrozšírenejším kultom alebo patrocíniom na Veľkej Morave.

Otázka je, do akej miery sa tento kult zachoval v rušných časoch, ktoré nastali. Teda keď do tohto priestoru koncom 9. storočia prišiel maďarský kmeňový zväz.

Nie je argumentom v prospech toho, že tento kult pretrval, to, že uhorskí panovníci zasvätili krajinu práve Panne Márii?

Ranofeudálny uhorský štát, ktorý v 10. storočí vznikal, sa, samozrejme, neutváral vo vzduchoprázdne. Staromaďarský kmeňový zväz prišiel na územie, ktoré už bolo kultivované a existovala tu cirkevná organizácia, a zrejme nadviazal aj na mariánsky kult, ktorý tu existoval. Aj keď z tohto obdobia dejín existuje len veľmi málo priamych dôkazov.

Tie nepriame sú aké?

Zaujímavé. Existuje kronika kňaza Dukljanina, ktorá sa našla v meste Bar v Čiernej Hore. V tomto písomnom prameni sa hovorí aj o Svätoplukovi. Uvádza sa tam, že Svätopluk zomrel a bol pochovaný v chráme Panny Márie. To otvára viaceré otázky. Napríklad, že legenda, s ktorou prišiel český kronikár Kosmas, podľa ktorej Svätopluk zomrel ako kajúcnik v kláštore, nemusí byť úplne pravdivá. V hre máme viacero možností jeho smrti.

Aj prvý uhorský kráľ svätý Štefan bol pochovaný v chráme Panny Márie. Bol veľkým mariánskym ctiteľom. Postavil obrovskú mariánsku baziliku v Stoličnom Belehrade (dnešný Székesfehérvár, pozn. red.) a modlil sa za to, aby zomrel v deň sviatku Nanebovzatia Panny Márie. To sa mu aj splnilo. Určite sa teda dá formulovať tvrdenie, že Uhorsko nadviazalo na mariánsku tradíciu Veľkej Moravy.

Úcta k Bolestnej alebo Sedembolestnej Panne Márii bola charakteristická pre celé územie Uhorska, alebo sa viazala špeciálne na územie dnešného Slovenska?

Úcta k Bolestnej Matke Božej je veľmi stará. Už v prvom storočí sa uvažovalo o mieste Márie v dejinách spásy. Tento kult sa šíril najmä z oblasti Sýrie a cez Byzanciu sa dostal do Talianska. Odtiaľ potom presakoval aj k nám. Ešte však nebol úplne samostatný, ale bol súčasťou veľkého mariánskeho kultu. Panna Mária sa zobrazovala najmä ako matka stojaca pod krížom. Oddelenú úctu k bolestnej Matke môžeme u nás sledovať od 12. storočia. Stojí za ňou svätý Bernard z Clairvaux, jeden z najznámejších cisterciánov. Bol to známy mysliteľ a mystik, ktorý veľmi zdôrazňoval utrpenie Matky Božej.

Ako sa stalo, že tento kult bolestnej Matky začal byť taký silný práve v slovenskom prostredí?

To sa tiež môžeme iba domnievať. Faktom však je, že tento kult našiel svoje umelecké zobrazenie v postave Piety, ktorá sa stala veľmi populárna v slovenskom prostredí. Šírila sa k nám z oblasti Švjačiarska, Rakúska a južného Nemecka. V 14. storočí už boli zobrazenia Piety u nás veľmi rozšírené. Prvé doložené patrocínium Bolestnej Matky Božej sa viaže k františkánskemu kostolu v Skalici a ide o rok 1467.

Kedy začali tieto patrocíniá na Slovensku masovejšie vznikať?

V 18. storočí. Súviselo to so zvýraznením úcty k Sedembolestnej Panne Márii pápežom Benediktom XIII., ktorý bol dominikánom a veľkým propagátorom mariánskeho kultu. On zaviedol v 1727 celocirkevný sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Najskôr sa slávil v piatok pred Veľkým piatkom, neskôr sa jeho slávenie presunulo na september.

Kedy sa začala Sedembolestná Panna Mária uctievať ako patrónka Slovenska?

To už je modernejšia záležitosť. Vychádzalo to ale z hlboko zakorenenej mariánskej úcty vlastnej Slovákom. V roku 1896 za pápeža Leva XII. dostali uhorskí biskupi súhlas uctievať Pannu Máriu ako patrónku uhorskej krajiny. Každý október sa mal sláviť sviatok Panny Márie – Veľkej pani Uhrov. V tom čase sa o tom veľa diskutovalo. Tento kult sa totiž využíval aj ako nástroj maďarizácie nemaďarských národov. Preto slovenskí kňazi, či už to bol známy historik František Víťazoslav Sasinek, alebo Pavol Jantausch, neskorší trnavský biskup, presadzovali myšlienku, aby sa na to v slovenskom prostredí reagovalo zvýrazňovaním kultu Sedembolestnej Panny Márie. Mohli to podporiť aj tým, že v Šaštíne existoval najväčší chrám zasvätený Sedembolestnej Panne Márii v celom Rakúsko-Uhorsku.

K ustanoveniu Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska výrazne prispel kňaz a politik Ferdiš Juriga, ktorý ešte v období Uhorska organizoval veľké púte do Šaštína. Najznámejšia je púť z roku 1913, kde bola po prvýkrát v litániách Panna Mária Sedembolestná spomenutá ako patrónka Slovákov. V roku 1927, teda za prvej Československej republiky, keď už Slovensko bolo samostatnou územnou jednotkou, vatikánska kongregácia pre obrady súhlasila s tým, aby Sedembolestná Panna Mária bola spomínaná ako patrónka Slovenska.

Dá sa povedať, že tu bol tento kult silnejší ako v iných častiach Uhorska?

Môžeme to povedať. Jednak na základe počtu patrocínií, ale aj na základe veľkosti a mohutnosti šaštínskeho chrámu.

Život a dielo svätého Ignáca Antiochijského, ktorého úcta spája západnú a východnú cirkev.

Ignác, druhý antiochijský biskup a jedinečná osobnosť, bol odsúdený na zápas so šelmami za vlády cisára Trajána (98 – 117). Dostal príkaz odobrať sa zo Sýrie do Ríma, aby tam podstúpil martýrium.

Počas cesty do večného mesta Ignác napísal sedem listov, ktoré predstavujú jedinú zachovanú pamiatku jeho intenzívnej činnosti.

Päť listov je adresovaných kresťanským obciam v Efeze, Magnézii, Tráloch, Filadelfii a Smyrne. Tieto mestá vyslali delegátov, aby pozdravili Ignáca počas jeho cesty. Jeden list je určený smyrnianskemu biskupovi Polykarpovi. Najdôležitejší je list, ktorý Ignác napísal kresťanskej obci v Ríme, kam to mal namierené.

Listy pre Efez, Magnéziu a Trály Ignác napísal v Smyrne. Ďakuje v nich týmto cirkevným obciam za početné prejavy sympatie, ktorú mu dosvedčili v jeho súženiach. Vyzýva ich, aby poslúchali svojich cirkevných predstavených, a varuje ich pred heretickými doktrínami.

Takisto zo Smyrny poslal Ignác svoje láskyplné pozdravy členom Rímskej cirkvi. Prosil ich, aby nepodnikali nič, čo by mohlo prekaziť jeho najvrúcnejšiu túžbu zomrieť pre Krista. Pretože smrť bola pre Ignáca len počiatkom pravého života: „Aké skvelé je byť zapadajúcim slnkom, ďaleko od sveta, smerom k Bohu. Kiež by som mohol vyjsť v jeho prítomnosti!“ (Rom. 2,2). „Obávam sa, že vaša láska by mi mohla uškodiť. Ja už nikdy nebudem mať podobnú príležitosť dosiahnuť Boha. Som Božou pšenicou a melú ma zuby šeliem, aby som bol uznaný za čistý Kristov chlieb“ (Rom. 1,2; 2,1; 4,1).

Z Troady odišli Ignácove posolstvá do Filadelfie a Smyrny, ako aj list Polykarpovi. Ignác sa dozvedel o konci prenasledovania v Antiochii. A tak prosí kresťanov vo Filadelfii a Smyrne a biskupa tohto mesta, aby poslali delegátov, ktorí by poblahoželali bratom v Antiochii. Tieto listy sa obsahovo veľmi podobajú listom, ktoré odišli zo Smyrny. Sú zapálenými apológiami jednoty viery a obety. A úpenlivo prosia čitateľov, aby obnovili kontakty s biskupom, ktorý je určený, aby im slúžil ako vodca. List Polykarpovi dopĺňa špeciálne direktívy pre výkon biskupskej funkcie. Radí mu: „Drž pevne ako kovadlina pod kladivom. Na udatného zápasníka sa patrí dostávať údery a víťaziť“ (Pol. 3,1).

Ignácove listy vrhajú vzácne svetlo na vnútornú situáciu prvých kresťanských komunít. A dovoľujú nám aj prenikať priamo do srdca veľkého biskupa – mučeníka a čerpať v ňom hlboké duchovné nadšenie, ktoré nás dojíma a zapaľuje. Ignácov živý a intenzívne originálny jazyk opovrhuje vhodnými literárnymi prostriedkami a štýlovými subtílnosťami. Ignácova duša sa v jedinečnom zápale povznáša nad obvyklé spôsoby vyjadrenia.

Ignácove listy majú nevyčísliteľnú dôležitosť pre dejiny dogmy.

Ignácov pohľad na Krista

Ústrednou myšlienkou Ignácovej teológie je Božia „ekonómia“. Boh chce vyslobodiť svet a ľudstvo z otroctva kniežaťa tohto sveta. Boh pripravil svet na spásu v židovstve prostredníctvom prorokov. Ich očakávanie nachádza svoje uskutočnenie v Kristovi:

„Ježiš Kristus (je) náš jediný učiteľ. Ako by sme mohli žiť bez neho, keď aj proroci, ktorí boli jeho učeníkmi v duchu, ho očakávali ako svojho učiteľa?“ (Magn. 9,1-2).

Ignácova kristológia je jasná a čistá, či už ide o Kristovo božstvo alebo ľudstvo:

„Jeden je lekár tela i duše, zrodený a nezrodený (gennetos kai agennetos), vtelený Boh, v smrti pravý život (narodený) z Márie a (narodený) z Boha (kai ek Marias kai ek Theou), trpiaci a teraz už netrpiaci, Ježiš Kristus náš Pán“ (Eph. 7,2).

„Náš Pán skutočne pochádza podľa tela z Dávidovho rodu, Je Božím Synom podľa Božej vôle a moci, narodil sa skutočne z panny, bol pokrstený Jánom, aby naplnil všetku spravodlivosť“ (Smyrn. 1,1).

Kristus je nadčasový (achronos) a neviditeľný (aoratos):

„Očakávaj toho, ktorý je nad každou udalosťou, nadčasový, neviditeľný, ktorý sa pre nás stal viditeľným; ktorého sa nemožno dotknúť rukou, ktorý netrpí, ktorý však pre nás trpel a vytrpel bolesti každého druhu“ (Pol 3,2).

Ignác zároveň útočí na herézu, ktorá je známa pod označením dokétizmus. Tento blud upieral Kristovi ľudskú prirodzenosť a predovšetkým utrpenie:

„Ak naozaj trpel len zdanlivo, ako tvrdia určití bezbožníci, to znamená niektorí neveriaci – nie sú to skôr oni, kto existuje len zdanlivo? –, prečo teda som ja v putách? Prečo by som si mal priať bojovať so šelmami? Zomrel by som teda zbytočne a to, čo hovorím o Pánovi, by bolo len klamstvom. Varujte sa týchto zlých parazitujúcich výhonkov, ktoré prinášajú smrtonosné plody. Kto ich okúsi, ihneď zomrie“ (Trall. 10-11,1).

„Vyhýbajú sa sláveniu Eucharistie i modlitbe, pretože nechcú uznať, že Eucharistia je telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrote vzkriesil. Tí, ktorí odmietajú tento Boží dar, nachádzajú smrť vo svojom popieraní. Radšej keby sa obrátili, aby aj oni vstali z mŕtvych. Je pre vás vhodné strániť sa týchto osôb a nehovoriť o nich ani v súkromí ani na verejnosti, ale držať sa prorokov, hlavne evanjelia, v ktorom je pre nás opísané utrpenie a vzkriesenie je nám ukázané ako naplnená skutočnosť“ (Smyrn. 7).

Celkovo vzaté, základ Ignácovej kristológie pochádza od svätého Pavla, hoci je ovplyvnený a obohatený teológiou svätého Jána.

Ignácov pohľad na Cirkev 

Ignác nazýva Cirkev „miestom obety“ (thysiasterion) (Eph. 5,2; Trall. 7,2; Phil. 4). Zdá sa, že toto označenie pochádza od myšlienky Eucharistie ako obety Cirkvi. Didaché vskutku nazýva Eucharistiu thysia. Ignác ju nazýva liekom nesmrteľnosti, protiliekom na smrť a večným životom v Ježišovi Kristovi“ (Eph. 20,2). Ignác dáva toto napomenutie:

„Dbajte teda, aby ste mali účasť len na jednej Eucharistii, pretože jedno je telo nášho Pána Ježiša Krista, jeden je kalich, ktorý nás zjednocuje v jeho krvi, jeden je oltár, ako aj jeden je biskup obklopený kolégiom presbyterov a diakonov, mojimi spoluslužobníkmi“  (Phil. 4). (Citát, ktorý nasleduje, je jasný a nesporný): „Eucharistia je telom nášho Pána Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrote vzkriesil“ (Smyrn. 7,1).

Ignác ako prvý označuje kresťanov kolektívne pomenovaním „katolícka cirkev“:

„Kde sa objaví biskup, tam je cirkevná obec, podobne ako je katolícka cirkev tam, kde je Ježiš Kristus (Smyrn. 8,2).

Ako poznamenal Enrico Cattaneo (Patres ecclesiae 2008), nie je ľahké postihnúť presný zmysel, v ktorom Ignác chápe titul katholikos = všeobecný, týkajúci sa všetkých, otvorený všetkým, univerzálny.

Možné sú tri významy: 1) v doslovnom zmysle „univerzálna“, pretože Cirkev sa prezentuje ako rozšírená v každej časti sveta; 2) v zmysle „kompletná“, pretože vlastní plnú pravdu a všetky riadne prostriedky k spáse; 3) v zmysle „pravá“ Cirkev, v opozícii k osobitným skupinám heretikov, ktoré nie sú s ňou v spoločenstve.

Ignácove listy vykresľujú živý obraz hierarchickej dôstojnosti a prestíže, ktorá obklopuje biskupa uprostred jeho stáda. O tom však bude podrobná reč nabudúce...  

Zdroj: Johannes Quasten, Patrologia, Vol. I fino al Concilio di Nicea, Marietti 1980. Z taliančiny preložil a doplnil o. Ján Krupa

Od bulváru a ezoteriky sa vrátila späť ku kresťanstvu. Myslí si, že zdeformovaný pohľad na cirkev a kňazov majú nielen neveriaci, ale neraz aj samotní kresťania. Keď jej ľudia z brandže vravia, že pôsobí úplne normálne a nevyzerá vôbec ako veriaca, tak ostáva v rozpakoch, či je to kompliment alebo skôr dôvod na zamyslenie. A sama seba sa pýta: „Prečo by mediálny obraz neveriacich mal byť moderný a farebný, zatiaľ čo veriaci sú vykresľovaní ako nejakí pacienti z iného sveta?“ Katarína Mikulová.

Z akej rodiny pochádzate?

Som najmladšou z piatich detí. Narodila som sa krátko pred pádom totality. V jednom zo svojich blogov som opísala, ako lekárka odporučila mojej mame, aby išla na potrat. Obaja rodičia pochádzali z chudobných pomerov a boli hlboko veriaci. Rovnako ako moji starí rodičia.

Keď sme sa modlili s babkou, museli sme kľačať a v rámci modlitby vymenovať všetky prikázania Desatora aj Pätora. Dnes to vnímam pozitívne, vtedy to pre mňa bolo nutné zlo.

Dospievajúci sa neraz takýmto náboženským zvykom vzoprú. Platilo to aj o vás?

Že či... Postupne som úplne prestala chodiť do kostola, stala sa zo mňa čierna ovca rodiny. Nejaký čas som sa to snažila kamuflovať, tvárila som sa, že večer idem na omšu ku kapucínom, aj keď v skutočnosti som išla úplne inde. Časom to však rodičom došlo. 

Ako reagovali?

Mala som asi sedemnásť rokov, nepáčilo sa im to, ale brali to tak, že časom ma obdobie vzdoru prejde. V skutočnosti trvalo viac ako desať rokov.

Úplne ste prestali veriť?

Takto by som to nenazvala. Stále som v sebe mala nejakú potrebu duchovna, ktorá ma postupne priviedla k ezoterike.  

To ste asi rodičov nepotešili.

Bola som už dospelá, mala zamestnanie, viedla svoj život... Aj mi to vyčítali, ale to bolo asi tak všetko. Tým ma len utvrdili v presvedčení, že kresťania sú včerajší a za všetkým sú schopní vidieť diabla. Z mojej strany to bol jeden veľký fail.

V tom čase ste už písali pre bulvár?

Áno, po skončení žurnalistiky na Viedenskej univerzite ma hneď prijali do jedného z najčítanejších ženských mesačníkov. Nahliadla som do módneho priemyslu, začala som robiť produkcie, pripravovať hlavné rozhovory, moje pracovné sebavedomie išlo prudko nahor. Mala som robiť aj zakázané strany o sexe, ale mala som s tým morálny problém, tak som to odmietla.

Bavila vás vaša práca?

Myslím, že v tom, čo som robila, som bola dobrá. Stále viac mi však prekážala všadeprítomná povrchnosť a lichotivé slová pre našich inzerentov. Napríklad som musela pozitívne písať aj o kozmetike, ktorá podľa mňa nebola dobrá. Len kvôli tomu, že jej výrobca u nás inzeroval. Ľudia, ktorých sme v časopise prezentovali, museli byť mladí, pekní a úspešní. Toto bol životný ideál, ktorý sme servírovali svojmu publiku.  

Prečítajte si aj
Rozhovor s bývalou redaktorkou ženských časopisov

Robila som aj na rôznych psychologických a vzťahových témach, ku ktorým bolo potrebné osloviť psychológov, lekárov a iných odborníkov, no na fotografiách mohli byť len takí, ktorí dobre vyzerali. Hoci možno neboli najkvalitnejší. Pri produkciách som zasa spolupracovala s rôznymi začínajúcimi celebritami, ktoré sa na internete láskyplne usmievajú, no v skutočnosti sú to neraz úplne iní ľudia.

Zažila som pritom rôzne absurdné situácie. Napríklad jedna baba mi vyčítala, že sme jej na fotografii úmyselne zväčšili zadok. Fór bol v tom, že my sme jej ho práveže zmenšili.

Ale, samozrejme, narazila som aj na milých a profesionálnych ľudí. S tými spolupracujem dodnes.

Témy ste si vyberali sami?

Ľudia si často myslia, že novinári píšu to, čo im nakážu ich nadriadení alebo majitelia. Nevravím, že sa to nestáva, ale väčšinou je to tak, že novinári sami vedia, aké témy a aká forma spracovania sa od nich očakáva. Iné je to v nejakom mienkotvornom denníku a iné je to v ženskom magazíne.

Bolo super, že po duchovnom obrátení sa mi podarilo do časopisu dostať niekoľko tém, ktoré priamo súviseli s kresťanstvom, písala som dokonca o ruženci. Samozrejme, musela som tomu dať taký šat, ktorý bol pre bulvár atraktívny. Postupne sa mi však tieto témy presadzovali stále ťažšie a ťažšie.

Ako k došlo k spomenutému obráteniu?

Paradoxne som za to vďačná jednej svojej kamarátke, ktorá bola pre mňa ezoterickým guru. Po čase sa mi priznala, že začala chodiť do kostola, dokonca že sa modlí korunku Božieho milosrdenstva. Vynadala som jej, že ako sa po tom všetkom, čo vieme o cirkvi, môže vrátiť naspäť ku kresťanstvu. Ale neprestávalo mi to vŕtať v hlave. Aj vďaka jej svedectvu som sa po vyše desiatich rokoch odhodlala ísť na spoveď.

Dobrý príklad zafungoval...

... áno, ale až také jednoduché to nebolo. Po tých rokoch v bulvári a v ezoterike som toho mala na rováši naozaj dosť. Trikrát som sa odhodlávala vstúpiť do spovednice, vždy v inom kostole, a trikrát som ušla. Napokon som sa vyspovedala až v Považskej Bystrici.

Prečo práve tam?

Odtiaľ pochádza spomínaná kamarátka. Vravela mi, že tam majú dobrého kňaza, ktorý keď zvládol jej príbeh, tak zvládne aj ten môj.

A zvládol ho?

Zvládol to aj on, a konečne aj ja. Keď som vyšla zo spovednice, tak som len plakala. V hlave sa mi prehrával celý film môjho života, všetko mi zrazu začalo dávať zmysel. Rodičia ani súrodenci dlho nemohli uveriť tomu, že som sa naozaj obrátila, mysleli si, že zasa prechádzam len nejakou vlnou svojej ezoterickej duchovnosti.

Neveriacim takéto duchovné obrátenia pripadajú neuveriteľne, vidia za nimi len nejakú autosugesciu.

Možno to na nich môže takto pôsobiť, ale ja som to presne takto zažila na vlastnej koži, bola to pre mňa úplne reálna skúsenosť, ktorú by som dopriala každému. Nešlo o nejaké chvíľkové nadšenie, ale o nastúpenie na novú cestu, uvedomenie si, že nemôžem ináč.

Čo na to vraveli vaši kolegovia?

Vôbec neboli prekvapení, nemali byť z čoho.

Ako to?

Oni ma vždy vnímali ako duchovnú osobu, ku ktorej sa chodili radiť. Napríklad keď mali pocit, že v ich dome straší. No kým predtým som im radila, aby si kúpili bielu šalviu a ňou vydymili izby, tak teraz som im odporúčala kňaza a požehnanie domu. Keďže mnohým z nich chýbalo základné náboženské povedomie, tak to brali len ako nový recept. Ezoterika, kresťanstvo, pre nich bolo všetko jedno, nevideli v tom zásadný rozdiel.

Keď ste už pred obrátením mali problém robiť rubriku o sexe, tak po obrátení ste podobným morálnym konfliktom čelili zrejme ešte viac?

Rozísť sa so svojou minulosťou nebolo ľahké. Doma som mala množstvo ezoterickej literatúry a predmetov, mala som neveriaceho partnera, ale najmä som sa bála, aby som opäť neprepadla duchovnej úzkostlivosti a škrupulantstvu. Spätne som si uvedomila, že práve toto bol v mladosti môj najväčší problém a dôvod, prečo som voči kresťanstvu postupne nadobudla odpor.

Dalo sa v prostredí, v ktorom ste aj naďalej pracovali, držať kresťanských hodnôt?

Aj v bulvári si človek môže udržať svoju tvár, ale musí byť dostatočne pevný, lebo to prostredie vás často tlačí tam, kam nechcete. V módnej brandži, ktorej som sa dosť venovala, sa točí veľa drog. Z druhej ruky viem, že niektoré modelky chodili na fotenie nafetované, agentúry s nimi v niektorých prípadoch zaobchádzajú ako s tovarom, ako s kusom mäsa na predaj, dochádza k ich komerčnému, ale aj sexuálnemu zneužívaniu. V zahraničí som bola osobne svedkom toho, ako si pred fotením herec dal koks.

Navyše, ani pracovné prostredie nebolo ku mne veľmi kolegiálne, zažila som niekoľko podrazov, prestali mi prechádzať niektoré články, ktoré som napísala, takže som odtiaľ odišla. 

Čo si dnes s odstupom času myslíte o bulvári?

Hľadať tam niečo hodnotné a morálne čisté by bolo naivné. Na druhej strane, dodnes si kupujem niektoré módne časopisy, lebo móda ma zaujíma a chcem vedieť, ako sa vyvíja trh. Popozerám si fotografie, ale nezaujíma ma, čo je tam popísané, lebo viem, že by som narazila na množstvo vecí, ktoré sú proti môjmu presvedčeniu.

Kam neskôr smerovali vaše kroky?

Prijali ma do jedného obchodného reťazca, kde som mala na starosti sociálne siete. Naučila som sa tam veľa nového, ale bolo to pre mňa fyzicky náročné obdobie. Dovtedy som bola zvyknutá veľa pracovať z domu a v kaviarňach, no tu som musela celé dni vrátane víkendov presedieť v kancelárii. Nevydržala som tam ani rok, pričom posledné týždne som bola už len na PN. Keby som tam ostala, už asi nežijem. Navyše, aj táto práca sa miestami bila s mojou vierou.

V čom?

Bolo toho viac – od propagovania Helloweenu a iných nezmyselností cez prácu v nedele a vo sviatky až po neusporiadané vzťahy v kolektíve. Boli sme pomerne uzavretá komunita, ktorá trávila nadmerné množstvo času v práci. To sa po čase odzrkadlí aj na tom, že si ľudia idú po krku a vnímajú sa ako konkurenti.

Veľakrát som bola svedkom mileneckých radovánok, hoci tí ľudia mali doma svojich manželov a manželky. Liezlo mi to na nervy. Možno som v tomto čudná, ale sexuálny harašment do 21. storočia fakt nepatrí.

S tým úplne súhlasím, na druhej strane po kampani #metoo a všetkom, čo na ňu nadväzovalo, sa dnes už niektorí muži aj boja pozrieť na ženu, aby neboli obvinení, že ju obťažovali svojím pohľadom.

Toto je opačný extrém, s ktorým určite nesúhlasím. Na chlapoch nemám rada chlípnosť, ale na druhej strane sa predsa všetky ženy chcú páčiť – preto sa líčia, pekne obliekajú... Keď sa potom na ňu niekto s obdivom pozrie, tak má sama zo seba dobrý pocit, že dobre vyzerá.

Ako v tom všetkom nájsť ten správny stred?

Sama som to viackrát riešila na spovedi. Keď niekto dostal od Boha dar, že je pekný, mal by to zakrývať? Mám chodiť nenamaľovaná v nejakej neforemnej sivej handre, lebo – a teraz nech to nevyznie zle – som svätica, ktorá je nad vecou?

Chcieť sa páčiť je pre ženu úplne normálne. Iné je chcieť zvádzať. Ale nie je to len o ženách. Niektorí muži môžu vidieť aj nenamaľovanú ženu v rifliach a hrubom svetri a myslieť pritom na nechutnosti. Potrebujeme aj do týchto vecí vniesť trochu zdravého rozumu – nebyť prehnane úzkostliví, ale ani príliš výstrední.

Keď sa človek pozrie na váš profil na facebooku alebo na Instagrame, nájde vaše fotky z rôznych spoločenských akcií či z dovoleniek, kde v moderných outfitoch pózujete s kávou či s drinkom v ruke. Zároveň však natrafí aj na vaše duchovné zamyslenia či postrehy, ktoré vám napadli napríklad pri modlitbe ruženca. Prirodzene to zaujme neveriaceho aj veriaceho človeka, ale obe tieto skupiny ľudí môžu mať zároveň pocit, že to celé akosi nejde dokopy.

Presne to sú tie klišé predstavy, ktoré má veľká časť spoločnosti o praktizujúcich kresťanoch. Dobré jedlo, cestovanie či móda sa nejakým spôsobom vylučujú s vierou? Keď chodím do kostola a modlievam sa ruženec, tak si nemôžem dať na dovolenke dobrý drink alebo si kúpiť pekné šaty? Veď kresťan je človek ako každý iný, len s tým rozdielom, že spoznal a uveril v Krista a vie, že práve v ňom nájde skutočné šťastie a uzdravenie.

Naschvál dávam na sociálne siete práve takéto statusy, aby si aj moji neveriaci priatelia a priateľky, ktorí považujú veriace ženy len za akési chudery, aj keď duchovne ich mnohonásobne prevyšujú, uvedomili, že ich stereotypné predstavy sú úplne pomýlené. Prečo by mediálny obraz neveriacich mal byť moderný a farebný, zatiaľ čo veriaci sú vykresľovaní ako nejakí pacienti z iného sveta?! Moderný štýl života je s vierou úplne zlučiteľný. Len si treba k pozemským dobrám, ktorá nám napokon tiež dal Boh, vybudovať správny vzťah – nezatracovať ich, ale ani ich nestavať na prvé miesto. To by si mali uvedomiť aj samotní veriaci ľudia, lebo niektorí majú sklony k zavrhovaniu materiálnych vecí, akoby všetky boli od diabla.

S akými reakciami na tieto svoje názory sa stretávate?

Prevažne s dobrými. Viacerí priatelia či kolegovia mi povedali – veď ty vôbec nevyzeráš ako veriaca.

Bol to pre vás kompliment alebo výčitka?

Veď to... Opýtala som sa ich, že ako má teda veriaca žena vyzerať? A oni spustili tie otrepané klišé. Neodsudzujem ich za to, lebo sama som istý čas žila na ich brehu a o veriacich som si myslela svoje. Snažím sa skôr tieto ich reakcie využívať k tomu, aby som im pomohla a vysvetlila, že veci sa majú ináč.

Jeden z vašich najčítanejších blogov na Postoji sa venoval zdeformovanému mediálnemu obrazu kňazov. Aký je ten obraz?

V dôsledku sexuálnych škandálov vznikol v časti spoločnosti dojem, akoby všetci kňazi boli pedofili. Pritom máme medzi sebou množstvo perfektných kňazov, ktorí robia kus skvelej práce a pomohli mnohým ľuďom. Vrátane mňa.

Rovnako si však priznajme, že aj my veriaci sa často na kňazov pozeráme tak, akoby im všetko ľudské muselo byť cudzie. Prečo by kňaz napríklad nemohol lyžovať alebo jazdiť na motorke? Veď Ježiš Kristus, ak by prišiel na svet v tejto dobe, určite by nejazdil na oslovi, ale autom. Alebo motorkou.

Čo sa dá spraviť pre narovnanie tohto skriveného obrazu?

Každý kresťan musí začať od seba, mal by si uvedomiť, že aj on sám je tvorcom obrazu cirkvi. No a tí, ktorí na to majú schopnosti, by sa mali pustiť do profesionalizácie cirkevnej komunikácie. Asi som poznačená svojou minulosťou, ale domnievam sa, že je potrebné výrazne zlepšiť vzťahy s médiami. Nielen dodatočne reagovať na to, s čím prídu novinári, ale nastoľovať svoje vlastné témy.

Napríklad aké?

Aj neveriacich zaujíma, ako bojovať proti svojim slabým stránkam, nerestiam, ako sa dostať zo závislostí, ako plnohodnotnejšie prežívať svoj život... Cirkev má veľa toho čo ponúknuť, máme obrovské know-how v mnohých oblastiach pomoci človeku, ani my sami si to neuvedomujeme. Keď som napríklad objavila púštnych otcov a ich učenie o tom, že aj smútok je neresť a ako proti nej bojovať, tak som si povedala wau.

Neponúkala by takáto forma prezentácie opäť len zdeformovaný obraz? Cirkev predsa nie je len nejaká psychologická poradňa alebo charitatívna organizácia. Pomoc ľuďom v ťažkostiach je pre cirkev nesporne veľmi dôležitá, ale jej poslanie nie je len o tom.

Tak dobre, boli to len príklady, nástrely tém, o ktorých viem, že ľudia mimo cirkvi na ne pozitívne reagujú a vytvárajú príležitosť odpichnúť sa od nich k ďalšiemu dialógu o duchovných veciach. Poďme, sadnime si a vypracujme nejakú efektívnu komunikačnú stratégiu, krok za krom.

Čím by ste začali?

Pomenovaním východiskovej situácie. Cirkev má imidž inštitúcie, ktorá príliš moralizuje, no sama neraz tú morálku nežije.

Na druhej strane stoja ľudia, ktorí na prvý pohľad možno pôsobia suverénne, ale vnútorne sú doráňaní a pozväzovaní rôznymi závislosťami. Ak my k nim prichádzame s moralizátorským bičom, zasypeme ich príkazmi a zákazmi, ich prirodzenou reakciou je obrana, uzavretie sa do seba a odmietnutie nášho posolstva. Povedia si, že tento tu vo mne len vyvoláva výčitky svedomia, tvári sa, že je lepší ako ja, tak prečo sa s ním vôbec mám baviť.

No ale ani Ježiš sa neštítil zvýšiť hlas a vyčistiť chrám.

To áno, ale koľko bolo situácií, keď konal takýmto spôsobom? Pranieroval najmä farizejov a zákonníkov, teda tých, ktorí si vykladali Božie slovo po svojom a tvárili sa, že sú lepší ako ostatní. K cudzoložnici, mýtnikovi a ďalším ľuďom so životnými ťažkosťami pristupoval s láskou a milosrdenstvom. Uzdravoval, oslobodzoval, povzbudzoval a tým priťahoval ľudí k sebe. Mali by sme si klásť otázku, či ľudí, ku ktorým sme poslaní, svojím štýlom komunikácie oslovujeme alebo skôr odrádzame.

Ale z kresťanského učenia vyplývajú aj isté životné princípy a zásady, na ktoré cirkev nemôže rezignovať a musí požadovať ich dodržiavanie.

To absolútne nespochybňujem. Prihováram sa len za to, aby sme sa vedeli vžiť do kože toho, kto možno nemal toľko šťastia ako my, prejavili trochu empatie, podali mu pomocnú ruku a nevybehli hneď naňho s príkazmi a zákazmi.

Poviem to ináč – potrat je vraždou, ale ak komunikáciu tejto témy postavíme len na tom, že ženy po potrate, ktoré si následky svojho činu nesú so sebou, budeme označovať za vrahyne, tak zníženiu počtu interrupcií veľmi nepomôžeme.

Nemôžeme nenarodené deti zachraňovať tým, že doráňame ich matky, ktoré sú v niektorých prípadoch samy obeťami – v tom zmysle, že v najťažších chvíľach sa nemali o koho oprieť.

V jednom zo svojich blogov ste však aj vy použili – nazvime to – radikálny slovník. Svojim neveriacim priateľom ste odkázali, že kým veriaci našli plné šťastie, oni sa musia uspokojiť len s tým svojím šťastíčkom.

Z mojej strany to bola cielená, ale dobre mienená provokácia. A nie nepravdivá. Na základe svojej vlastnej skúsenosti viem porovnať, kedy som sa cítila byť skutočne šťastná a slobodná.

Foto: Pavol Rábara

 

Čo robiť, aby sa necítila mimo kolektívu?

 „Moja dcéra je štvrtáčka na základnej škole a spolu s ďalšou spolužiačkou sú v triede jediné, ktoré nemajú smartfón. Mobil dcére nechceme dať, lebo každým dňom pribúdajú štúdie o škodlivosti smartfónov na zdravie aj psychiku detí. Dcérka zatiaľ neprotestuje, prijala naše argumenty a nerieši to. Bojíme sa však neskoršej puberty. Ako jej vysvetliť naše rozhodnutie tak, aby bola hrdá na to, že ide proti prúdu v triede a aby nemala komplex medzi spolužiakmi?“

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Téma mobilných telefónov u detí je častou dilemou pre rodičov a zdrojom konfliktov v rodinách. Pre deti je istou prestížou a pre túto generáciu je mobil aj znakom prináležitosti ku skupine rovesníkov. Deti mobil používajú prevažne na komunikáciu s kamarátmi, zoznamovanie sa a hry. Rodičia vidia mobil zase ako účinný nástroj pre to, aby vedeli monitorovať dieťa, kde sa nachádza a či je s ním všetko v poriadku.

Mobilov sa netreba báť, mobily je potrebné správne používať, a to aj s prihliadnutím na vek dieťaťa. Najťažiskovejšie v tejto téme vidím nastavenie zrozumiteľných pravidiel a ich dôsledné dodržiavanie. Ide o akési budovanie kultúry požívania mobilov v živote jednotlivca i rodiny. Týmto prístupom im prisudzujeme adekvátne miesto v hodnotách rodiny, odkiaľ deti primárne čerpajú aj svoj osobný hodnotový rebríček.

Je skvelé, že dcérke objasňujete svoje postoje a ako píšete, zdá sa, že v jej veku vaše argumenty – ako rodičovskej autority a vzoru – rešpektuje. V neskoršom veku, keď deti potrebujú nadobúdať svoju autonómiu a  svoje názory viac tvoria na základe rovesníkov, je potrebné zmeniť pomer vysvetľovania a počúvania.

Na scénu sa primárne dostáva priestor pre počúvanie a snaha o dohodu či kompromis. Aby dcéra videla spomínaný fakt, že mobil nemá, ako hodnotu, je potrebné, aby vedela, akým iným spôsobom sa môže dopracovať k tým cieľom, na ktoré deti mobil používajú. Potrebujete už teraz budovať alternatívne cesty k vytváraniu a budovaniu kamarátstiev i k tomu, ako zvoliť inú formu komunikácie s nimi. Vtedy sa mobil nebude vnímať ako jediný nastroj na to, čo dieťa potrebuje, a nebude mať tendenciu na ňom neprimerane visieť.

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Dnes sa ťažko vraví „nie“ rôznym mobilom, smartfónom, tabletom… O to viac, keď nielen my rodičia, ale aj deti cítia a vedia, že všetko je na internete, všetko si vygooglime a nafotíme, pozdieľame…

Potrebuje štvrtáčka mobil? Ak áno, tak načo? Na fotenie, telefonovanie, surfovanie, hranie hier alebo na virtuálny spoločenský život? Keď sa ako rodičia rozhodnete, že vaše dieťa potrebuje mobil (chodí samo na krúžky, chodí samostatne do a zo školy…), moje odporúčanie je tlačidlový mobil. Všetci veľmi dobre vieme, že to nie smartfón, ale spĺňa to, čo potrebujeme – byť v telefonickom kontakte s dieťaťom. Tlačidlový telefón zníži zlozvyk trávenia všetkého času na internete a bezbrehé surfovanie.

A čo sa udeje v neskoršej puberte? Pozrite sa na to aj tak, že my sme rodičia a my sa rozhodujeme, ako najlepšie vieme. Dieťa nemusí vždy všetkému plne rozumieť, ale malo by rodičovské rozhodnutie akceptovať. Predsa my rodičia nebudeme meniť svoje rozhodnutia a presvedčenia podľa nálady dieťaťa a jeho aktuálneho pohľadu na danú vec. Samozrejme, že argumenty a diskusiu týkajúcu sa smartfónu môžete viesť aj v neskoršom veku.

Možno rodičov povzbudí v rozhodnutí nedať smartfón svojmu dieťaťu na základnej škole, ak sa pozrú, ako je to v niektorých štátoch Európy:

Francúzsko – mobilné telefóny sú zákonom zakázané pre deti na základných a stredných školách. Deti si ich nechávajú doma alebo zamykajú v skrinkách. Tento zákon platí pre deti do 15 rokov.

Česká republika – až dve tretiny rodičov zastávajú názor, že by sa mal zaviesť celoplošný zákaz používania mobilných telefónov na školách.

Veľká Británia – minister kultúry podporovaný vládnymi konzervatívcami navrhuje úplný zákaz používania mobilných telefónov, pretože neprospievajú rozvoju osobnosti a ani školským výsledkom. Niektoré britské školy už pristúpili ku kroku, keď vydali zákaz používania mobilov na školách.

Toto je naozaj len symbolická ukážka, ako sa vyvíja spoločnosť vo vzťahu deti a mobilné telefóny v škole. Nezabudnime, že my rodičia môžeme a máme budovať kultúru na školách a môžeme byť spolutvorcami pravidiel na školách.  

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Sám pre seba si triedim veci na potrebné, nepotrebné a zbytočné. Aktuálne vnímam smartfón pre štvrtáčku ako zbytočnosť. To ale neznamená, že sa nemôže, napríklad pre stredoškoláčku, stať vecou potrebnou. Argumentácia škodlivosťou je druhoradá – temer všetko, čo nepoužívame s mierou, je škodlivé.

Sú dve roviny „dôvodov“: prvým je rozhodnutie rodiča, na ktoré má plné právo, a druhým právo „nejsť s davom“, ísť svojou vlastnou cestou (vôbec to neznamená ísť proti prúdu) a odovzdávať túto skutočnú slobodu aj deťom. Kto ide proti prúdu, nebýva celkom slobodný.

Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať sa s tým, že nemajú všetko to, čo majú spolužiaci, najmä ak ide o zbytočnosti. Zažívajú to aj v rodine. Nemá napr. také auto, aké sa jej páči, nemá na dovolenku na Kube alebo rodinný dom. Berie to ako fakt. To, že niečo materiálne nemám, nespájajme s hrdosťou, hrdosť vnímam skôr v kontexte nemateriálnych hodnôt.

Pokiaľ ide o dospievanie – je to ešte stále trocha vo vašich rukách, či dieťa splynie s davom, bude v „nezmieriteľných konfliktoch“ s vami alebo bude hľadať svoju vlastnú cestu a cítiť, že mu dôverujete.

 

Odporúčanie svätého Augustína, aby naša modlitba vyletela až k Bohu.

„Či skôr toto nie je pôst, ktorý je mi po vôli: stŕhať nespravodlivé reťaze, rozviazať putá na jarme, prepustiť na slobodu utláčaných a rozlámať každé jarmo? Či nie to, že sa podelíš o jedlo s hladujúcim, že si privedieš do domu chudobných bez prístrešia, že odeješ nahého, ktorého uzrieš, že sa neskryješ pred svojím blížnym?“ (Iz 58,6-7)

Možno zredukovať štyridsaťdňový pôst na symbolické gesto, ktoré predpokladá úplnú alebo čiastočnú zdržanlivosť od jedla a pitia? Isteže, v bohatej spoločnosti pôst predstavuje milú alternatívu k vždy naloženému stolu.

No odriekanie sa má otvoriť štedrosti: „postiť pre seba“ zdržanlivosťou od akéhokoľvek egoistického a sebestačného správania, ktoré mieri k absolutizácii akéhokoľvek materiálneho dobra; „postiť pre druhých“ tým, že pestujeme bratskú lásku, solidaritu s blížnymi, pomoc núdznym.

V tvári brata sa zjavuje tvár chudobného a núdzneho Krista, „aby Ten, ktorý vidí do vnútra, ti povedal: Hľa, tu som!“. Toto nech sa robí radostne a ochotne, kladúc bokom smútok, hundranie a mrzutosť, teda postoje, ktoré môžu spochybniť záslužnosť činnosti, ktorú práve realizujeme.

Z „Výkladov k žalmom“ biskupa svätého Augustína (En. in ps. 42, 7-8)

V jednom žalme je povedané: Povedal som: Pane, zmiluj sa nado mnou, uzdrav moju dušu, lebo som zhrešil proti tebe (Ž 4,5). Bratia, táto prosba je bezpečná. Ale bdejte a konajte dobré skutky. Dotýkajte sa žaltára a poslúchajte prikázania. Dotýkajte sa citary a znášajte utrpenia.

Izaiáš povedal: Lám svoj chlieb pre toho, kto má hlad (Iz 58,7). Nemysli si, že pôst postačuje. Pôst umŕtvuje teba, nepomáha druhým. Tvoje odriekania budú užitočné, ak štedro obdaruješ druhých. Hľa, okradol si svoju dušu. Komu dáš to, čo si si odložil? Kam uložíš to, čo si odoprel sebe? Koľkých chudobných by mohol nasýtiť obed, ktorý sme dnes zrušili! Tvojím pôstom má byť tento: zatiaľ čo niekto druhý obeduje, ty sa raduj, že sa živíš modlitbou, pre ktorú budeš vypočutý.

Izaiáš pokračuje: Zatiaľ čo ty ešte hovoríš, ja ti poviem: hľa, tu som; ak budeš ochotne lámať chlieb pre toho, kto je hladný (Iz 58,9-10); pretože zvyčajne to robíme so smútkom a hundraním, aby sme sa vyhli ďalšiemu obťažovaniu prosiacim, a nie aby sme občerstvili núdzneho.

Ale Boh miluje toto, kto darúva s radosťou (2 Kor 9,7). Ak so smútkom dáš chlieb, stratil si chlieb i zásluhu. Rob to teda ochotne, aby Ten, ktorý vidí do vnútra, zatiaľ čo ešte hovoríš, ti povedal: Hľa, tu som. Ako rýchlo sú prijaté modlitby tých, ktorí konajú dobro! Toto je spravodlivosť človeka v tomto živote – pôst, almužna, modlitba.

Chceš, aby tvoja modlitba vyletela až k Bohu? Daruj jej dve krídla: pôst a almužnu. Takto nás nájde, takto pokojných nás odhalí Božie svetlo a Božia pravda, keď nás príde vyslobodiť zo smrti Ten, ktorý už prišiel vytrpieť za nás smrť. Amen.     

V krátkosti

Kresťania sú údmi a Kristus hlavou tela, ktorým je Cirkev. Keď kresťan prijíma kresťana, údy slúžia údom a hlava – Kristus sa z toho raduje a darované jeho údu považuje za darované jemu. Tu dole je Kristus nasycovaný v hladnom, napájaný v smädnom, zaodievaný v nahom, prijímaný v cudzincovi, navštevovaný v chorom.

Toto je potrebné konať počas nášho pozemského putovania. Takto musíme žiť v tomto exile, kde Kristus je núdzny. Núdzny vo svojich údoch, bohatý na každú vec v sebe samom (Serm. 263,3).

Do redakcie nám prišla čitateľská otázka o deťoch a nadávkach. „Moje dieťa (8 rokov) začalo nosiť zo školy nadávky. Nejde o tvrdé vulgarizmy, ale aj tak u nás doma sa takto nehovorí, jeho to však baví používať takmer stále, naše napomenutia nepomáhajú. Ako účinne zamedziť, aby tieto slová prestalo používať?“ Odpovedajú odborníci na výchovu. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Deti sa s vulgarizmami môžu stretávať v rôznych prostrediach, pri rôznych príležitostiach. Je ich plný internet a okrem toho, často aj my dospelí nimi teda vôbec nešetríme. Dieťa používaním vulgárnych slov skúma reakciu okolia na ich vyslovenie, niekedy zámerne provokuje, inokedy má odpozorované, že tieto slová „pomáhajú“ pri situáciách, keď sa nedarí alebo sme nahnevaní.

Existujú viaceré stratégie, ako zamedziť ich používaniu. Prvou je vysvetlenie významu slova, dôsledkov jeho používania pre neho samého i okolie, spolu s nájdením alternatívy, ako sa vyrovnať so situáciou inak ako nadávkou. Druhou je – pri opakovanom používaní bez významu ako akési slovo „vata“ – nájsť iné slovo, ktoré by nebolo nadávkou a pomohlo by v situácii, keď sa tlačí na jazyk. No a treťou je ignorovanie, keď sa nevytočíme, len čo slovo počujeme, ale ho premlčíme.

Zvykne to pomôcť, ak slovom dieťa provokuje alebo sa snaží získať našu pozornosť. Ak však dieťa vulgárnym slovom pýta o pozornosť, venujme mu ju nezávisle od jeho slovníka. Dôležitým pravidlom je aj naše správanie ako dospelých v situáciách vypätia a osobný príklad. A ak sa aj stane, že slovo vykĺzne deťom či rodičom, je namieste ospravedlnenie.

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Pri tejto otázke mi napadol jeden britský výskum, ktorý sa zaoberal detskými nadávkami v súvislosti s rovesníckymi vzťahmi a emocionálnou vyspelosťou detí. Britskí psychológovia prišli k výsledku, že nadávky sú pre deti prospešné, pretože pomáhajú pochopiť odtiene jazyka a viac významov jednotlivých slov. Pomocou nadávok vraj lepšie chápu a rozumejú nielen vlastným emóciám, ale aj emóciám druhých ľudí a situáciám, ktoré zažívajú. Tento výskum v sebe nesie aj posolstvo, že nadávky sú a my rodičia sa nemáme tváriť že neexistujú.

Aby sme sa však pozreli aj iným spôsobom na detské nadávky a rodičovskú reakciu na ne, poďme hľadať príčiny, prečo deti nadávajú:

• Chcú byť ako dospelí. Deti počujú, že dospelí nadávajú. Prirodzene sa im chcú podobať a to nesie v sebe aj túto oblasť nadávok.
• Prostredníctvom nadávok deti ventilujú hnev, únik z nepríjemnej komunikácie, prejavujú tak strach alebo možné „strápnenie“ pred spolužiakmi v nekomfortnej situácii.

Testujú reakcie. Áno, deti často nadávajú, pretože testujú reakciu rodičov, učiteľov alebo detí. Vedia totiž, že žiadne slová (alebo len veľmi málo) nevyvolajú také reakcie ako nadávky. Sú zvedavé, čo sa bude diať, kto ako zareaguje. S tým súvisí aj zdanlivá prestíž medzi rovesníkmi. Najmä v tomto veku, keď vplyv rovesníkov začína stúpať.

Pre správne zareagovanie rodiča na nadávky je potrebné si uvedomiť (alebo hľadať) súvislosti, v ktorých dieťa nadáva.

Používa nadávky bez bočných úmyslov, bez toho, aby chcelo niekomu ublížiť? Ak áno, reakcia ignorovania bez odozvy s najväčšou pravdepodobnosťou vyvolá poznatok, že nadávky sú nezaujímavé.

Iné je, ak dieťa nadáva často. Nadávky používa na pomenovanie ľudí, vecí, začína často šomrať, provokovať a stupňovať nadávky. Vtedy je dobré, ak rodič začne vysvetľovať. V pokoji, prečo nechcete, aby nadávalo, bez zbytočných emócií a nástojčenia.

Na nadávky sa však nedá vždy správne zareagovať, preto si stanovte hranicu, na akú nadávku budete reagovať a stopnete ju, upozorníte dieťa a na ktorú už nie. Aby ste zamedzili prílišnému upútavaniu na takéto správanie.

Nadávky, resp. ich skúšanie do istej miery patria k detstvu. Ale tak isto aj usmernenie rodiča a výchova k úcte nielen k sebe samému, ale aj k druhým ľuďom.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Osemročné dieťa je buď chlapec, alebo je to dievča. To spoločné je, že ich slovná zásoba nie je spojená len s rodinným prostredím, ale so školou a s prvými kamarátskymi skupinami. Vedia už zvoliť vhodný jazyk pre to-ktoré prostredie. Rozdiel je však v tom, že dievčatá oveľa častejšie „nekompatibilný“ výraz vypustia nevdojak alebo si ho zašomrú potichu, zatiaľ čo pre chlapcov i mužov je aj jazyk nástrojom experimentu. (Všimnite si, aký je pomer zastúpenia mužov a žien pri vytváraní slovných hračiek.) Je pre neho „vzrušujúca“ reakcia prostredia. Drobným kladom tohto jeho „experimentu“ je, že ho skúša v bezpečnom predpovedateľnom prostredí.

Naša reakcia na to by teda mala byť „nevzrušujúca“, ale jasná, jednoznačná. Vecné konštatovanie: „Nepáči sa nám to, takto sa u nás doma nerozpráva! A ty patríš do nášho domu! Si súčasťou našej rodiny!“ Potom už nás čaká iba dôslednosť. Ak sa to bude opakovať, najprv prvé varovanie, potom nasleduje „žltá karta“ a napokon červená – primeraný trest. Nebojme sa ho. Nezabudnime na Kohlberga, ktorý považuje vyhýbanie sa trestu za východiskovú etapu mravného vývinu.

Ak to zvládajú deti „v polepšovni“, tie naše „dobré deti“ by to mali zvládať ľavou zadnou.

22. septembra 2019 sa uskutoční v poradí tretí Národný pochod za život, tentoraz v Bratislave. Pýtali sme sa Mareka Michalčíka, organizátora pochodu, prečo by sme mali prísť.

Národný pochod za život sa koná už po tretíkrát. Rastie počet zúčastnených?

Prvý pochod roku 2013 v Košiciach i druhý roku 2015 v Bratislave prekonali naše očakávania. Boli to v tom čase najväčšie zhromaždenia od nežnej revolúcie v roku 1989. Radi by sme takúto úroveň podpory od ľudí udržali aj teraz. Za dôležitejšie od presných štatistík však považujem to, aby pochod plnil funkciu vnášania témy ochrany života do verejného priestoru.

 Vidíte konkrétne ovocie týchto pochodov?

Napadá mi otázka: Ako by vyzeralo Slovensko, keby nebolo národných pochodov za život? Som presvedčený, že situácia by bola omnoho horšia. Na Slovensku je otázka práva na život pre nenarodené deti stále živá a diskutovaná. V mnohých európskych krajinách, žiaľ, už nenarodené deti nemajú svojich obhajcov. Na Slovensku je aktívne a košaté pro-life hnutie, zlepšila sa pomoc tehotným matkám v núdzi, stále klesá počet umelých potratov, materstvo má vysoký kredit, ochrana života je horúcou politickou témou. Na Slovensku je reálna šanca dosiahnuť spravodlivosť pre bezbranné nenarodené deti.

 Čo všetko môže človek na najbližšom pochode zažiť? Aký program je pripravený?

Na predchádzajúcich pochodoch sme zažili niečo výnimočné, čo nie je možné zažiť inde. Viacerí účastníci prirovnávali atmosféru pochodov k tým z roku 1989. Ale nejde len o atmosféru, lebo program bude aj obsahovo veľmi obohacujúci. Sprievodný program bude prebiehať od piatka večera 20. septembra. Najbohatší bude sprievodný program v sobotu a program vyvrcholí na Námestí slobody v nedeľu pred samým pochodom. Máme pripravené diskusie s hosťami, ktorí prídu exkluzívne na Slovensko len kvôli pochodu z USA, Veľkej Británie, Poľska, Česka, Maďarska, Rakúska a samozrejme zo Slovenska. Účastníci sa môžu tešiť na Zahrajka zo Spievankova, Janais, Petra Bažíka, Dominiku Starú, ESPÉ, BCC worship, Piar Music, F6, Štefana Bučka, Michala Nogu, Jay Hudáčka, divadlo aTak a ďalších. Okrem kultúrnych podujatí sa môžu zapojiť do festivalu angažovanosti, navštíviť festival života v ľudovom štýle, filmové predstavenia či skautské mestečko. Výhodou sprievodného programu je, že takmer všetky podujatia sú v pešom dosahu v centre mesta a okolí. Garantujem, že každý, kto príde na pochod na celý víkend, zažije čas plný zážitkov, povzbudenia, priateľstva. Kompletný program je k dispozícii aj na webe www.pochodzazivot.sk.

 Väčšina našich politikov neprejavuje práve najhorlivejšiu snahu zmeniť zákon o potratoch. Niekto by sa mohol pýtať, či majú tieto pochody zmysel…

Hnutiu za zrušenie otroctva černochov v USA trvalo vyše sto rokov, kým sa im podarilo priniesť spoločenskú zmenu. V tomto porovnaní, ak rátame naše snahy od roku 1989, sme niekde na začiatku. Máme istotu, že bojujeme za dobrú a spravodlivú vec. Navyše, ako som už predtým spomenul, situácia vôbec nie je beznádejná. Pri poslednom hlasovaní takmer tretina poslancov zahlasovala za návrh zákona, ktorý by výrazne ochránil nenarodených pred potratom. To je čas na zvýšenie úsilia, nie na rezignáciu.

 Prečo by mal bežný občan prísť na pochod?

Národný pochod za život je jedinečná a na viaceré roky asi aj jediná možnosť ako na celoslovenskej úrovni zakričať: chráňme nenarodené deti, veď sú to takí istí ľudia ako my! Pri bežných povinnostiach počas roka nemáme ako bežní občania mnoho príležitostí vyjadriť tento svoj názor. Na pochode je to možné a pomerne jednoduché.

 

Slovenskí biskupi rozhodli, že vzhľadom na pokračujúci zákaz zhromažďovania a trvanie opatrení, ktoré zaviedli inštitúcie verejnej správy, zostáva v platnosti aj rozhodnutie o neslávení verejných bohoslužieb, a to až do odvolania. Preto treba rešpektovať doteraz vydané inštrukcie a riadiť sa pokynmi jednotlivých biskupských úradov. Tie kňazom, zasväteným osobám a veriacim poskytnú ďalšie potrebné usmernenia týkajúce sa Veľkonočných sviatkov. Veľká noc bude tento rok slávená bez účasti veriacich, v duchu dekrétov, ktoré biskupským konferenciám zaslala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ako aj Apoštolská penitenciária (viď nižšie).

„Sme vo výnimočnej situácii, akú sme doteraz nezažili. Včera pri Urbi et Orbi pápež František povedal, že to dokážeme jedine spoločne. Lebo všetci máme zodpovednosť jeden za druhého,“ pripomenul v tejto súvislosti predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský a dodal:

„Prosím kňazov, aby naliehavo chránili zdravie veriacich, a zároveň boli k dispozícii pre ich duchovné potreby. Nemôžeme sa fyzicky stretávať ako zvyčajne, máme však telefón, rozhlas, televíziu, či internet: zostaňme ľuďom nablízku! Hľadajme spôsoby duchovného spoločenstva, modlitby a vzájomnej podpory. A prosím aj veriacich, aby tieto dni využili na prehĺbenie svojho duchovného života. Aby pevne vykročili na ceste milosti, a chránili sa hriechu. V domácich cirkvách, v našich rodinách, rozvíjajme teraz účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní Ježiša Krista, ktorú sme získali pri krste (viď KKC 783-786). Sme Boží ľud. A preto sa nebojme! Pán nás nenechá búrke napospas. “Modlitba a tichá služba – to sú naše víťazné zbrane.“ Takto nás vedie Svätý Otec, a takto sa všetci zjednoťme v nasledujúcich dňoch.“