Menu
My Logo

Rímskokatolícka farnosť

sv. Michala archanjela


Influencerka - Na instagrame o svojej viere nehovorím, nechcem, aby ma škatuľkovali

 

Soňa Višňovská je mladá žena pochádzajúca z Vranova nad Topľou, kde dodnes žije spolu s manželom a dcérou. So svojím o deväť rokov starším manželom, ktorý v Evanjelickej cirkvi pôsobí ako presbyter a prekladateľ teologickej literatúry, si svojpomocne opravujú starší dom a venujú sa vyrábaniu rôznych predmetov. Na instagrame Soňa spravuje profil s názvom tvoriť a ľúbiť, na ktorom má viac ako tridsaťtisíc sledovateľov.

Vyštudovala fotografický dizajn a na univerzite pokračovala v štúdiu dejín umenia. Po roku však školu zanechala a stala sa matkou a manželkou na plný úväzok.

Kedy ste v sebe po prvý raz objavili kreatívne vlohy a záujem o fotografiu a umenie?

Odmalička som radšej sedávala na zemi a kreslila či vystrihovala si, ako liezla na preliezky. Som jedináčik a moji rodičia pracovali na zmeny. Pomerne často som teda zostávala sama doma a mala som v izbe taký svoj svet. Môj otec fotil na starý Zenit a keď sme chodievali na Domašu, učil ma základy práce s fotoaparátom. On mi vnukol myšlienku, že by som sa na strednej škole mohla vydať týmto smerom.

Rodičia vás od umeleckej dráhy teda nijako neodhovárali?

Mamka zo mňa chcela mať radšej farmaceutku. To bol však presný opak toho, čo ma bavilo. Dala som si prihlášku aj na farmáciu, ale ani zďaleka som nezískala potrebný počet bodov na prijatie. Doma potom tiež pochopili, že toto nebude cesta pre mňa.

Okrem fotenia sa venujete aj ručnej výrobe. Kedy ste v sebe objavili tento talent? 

Začalo sa to asi v čase, keď som sa vydala. Na vysokej škole som mala prerušené štúdium, bola som ako čerstvá novomanželka doma a nemala som prácu. Muž mi vtedy povedal, že teraz prišiel ten čas, aby som robila čokoľvek, čo chcem. Zarazilo ma to, pretože som si uvedomila, že neviem, čo to je.

Popritom ako som premýšľala, čo robiť so životom, som si vyrábala svoje veci. Vtedy mi napadlo, že to, čo viem a čo ma prirodzene baví, môžem posúvať ďalej. Fotografia ma tiež stále držala, a tak som to nejako spojila a začala blogovať.

Mali ste už vtedy ambíciu, že sa tým budete živiť?

Spočiatku som bola na úrade práce, hľadala som si zamestnanie, no nikde ma nechceli. Začala som teda premýšľať, ako rozvíjať tento svoj koníček. Tým, že manžel mal prácu, bol tam z mojej strany priestor na risk. Začala som teda blogom a neskôr sme s manželom začali vyrábať smaltované hrnčeky s koženým uškom. To malo zrazu taký úspech, že sme sa rozhodli ísť do toho naplno.

Bolo to práve v čase, keď manžel dostal výpoveď z práce, takže sme boli doma dvaja s ambíciou živiť sa tvorením. Neskôr sme postupne rozširovali náš sortiment. Založila som si instagramový účet, kde som svoje výrobky chcela propagovať. Keďže som ich zo začiatku nemala až tak veľa, začala som obsah dopĺňať vecami z blogu, z nášho osobného života a tak to začalo celé rásť.

Medzi zábermi zo súkromia môžeme často vidieť aj vašu dcéru. Ako materstvo zmenilo váš život?

Materstvo je určite život meniaca záležitosť. Zatiaľ som matkou len dva roky, tak sa mi to ťažko hodnotí. Navyše, polovica života mojej dcéry prebieha v pandémii. Nechcem povedať, že je dnes rodičovstvo ťažšie, ale má svoje obmedzenia.

Nám sa, v každom prípade, zmenil život už tým, že sme premýšľali, ako formovať a posúvať náš biznis. Prvý polrok som bola v strese a nechcela som tvoriť pod tlakom s tým, že musím neustále niečo robiť, tvoriť obsah a vymýšľať nasilu niečo nové. Museli sme teda náš život prispôsobiť a nájsť v ňom istý rytmus.

Tým, že obaja s manželom pracujete spoločne z domu, zrejme pre vás lockdown nebol až takou zmenou životného štýlu.

Jediná zmena je pre nás v tom, že nemôžeme byť v kontakte so širšou rodinou. Moja dcéra Hanka už pozná svojich bratrancov a sesternice, ale zrazu nemôže s nimi tráviť čas. My sme neboli veľmi cestovateľské typy, čiže toto obmedzenie až tak necítime. Rodina je asi to najsilnejšie, čo nám chýba.

Zvolili ste si život vo Vranove nad Topľou v čase, keď mnohí mladí odchádzajú za prácou do väčších miest. Čo bolo vašou motiváciou zostať?

Jedna vec je, že tu máme rodinu a zázemie. Ďalšia vec je, že bývanie je tu výrazne lacnejšie. Tým, že táto doba nám ponúka možnosť pracovať cez internet, tak je prakticky jedno, kde sa nachádzame. Pre nás bolo zostať blízko rodiny jednoznačnou voľbou. Tým, že nemáme kamenný obchod, nás bývanie vo Vranove nijako neobmedzuje. Ani pandémia sa nás z toho uhla pohľadu až tak nedotkla.

Pred časom ste kúpili starší dom, ktorý ste sa rozhodli svojpomocne zrekonštruovať...

...doma máme heslo, že všetko, čo sa oplatí začať robiť, sa oplatí začať robiť nedokonalo. Išli sme do toho s tým, že to skúsime. Ten dom si k nám sám našiel cestu. S manželom prirodzene inklinujeme k tomu, že sa nám páčia staršie veci. Aj tento dom sme kúpili, pretože sme v ňom videli veľký potenciál. Chceli sme čo najviac zachovať to pôvodné, čo ten dom mal. Pustili sme sa teda do študovania, aké materiály použiť. Najviac nám v tom pomohol youtube. Všetky tie jednoduchšie stavbárske techniky sme si zisťovali a robili sami.

Ste teda príkladom toho, že filozofia urob si sám naozaj funguje?  

Určite. Myslím si, že ak by sme opravovali druhý dom, bolo by to ešte lepšie. Celý sme ho totiž museli zvnútra vyčistiť. Dali sme dole omietky, podlahy a ideme ich dávať nanovo, ale starými technikami. Pridanou hodnotou je najmä to, že poznáme svoj dom až do tehly. Ak sa niečo pokazí, tak presne vieme, kadiaľ idú káble. Je to o pocite, že hlboko poznáme dom, v ktorom žijeme.

Tento svoj spôsob nazerania na svet propagujete aj na sociálnych sieťach. S akými reakciami sa tam stretávate?

Hlavne na instagrame sa to teraz hmýri takou plytkosťou a zároveň dokonalosťou. Ľudia o to viac prahnú po autentickosti. Priťahuje ich prostý spôsob života bez stresu a naháňania. Ľudia nám píšu, že sa im páči, že na to ideme inak. Prípadne reagujú prekvapene, že žijeme na východe. Stáva sa, že si niekto objedná hrnček a želá si osobný odber. Nasledujúca otázka potom znie, kde v Bratislave nás nájde. (Smiech.)

Sociálne siete sú vaším pracovným nástrojom. Ako sa vám darí neprepadnúť závislosti a držať si od nich zdravý odstup?

Tiež s tým momentálne bojujem. Keď ľudia chodia do práce, sú tam od ôsmej do piatej. Sociálne siete sú nastavené tak, že vyžadujú neustálu pozornosť. Je to nový priestor, ktorý sa rýchlo mení. Momentálne máme s manželom pravidlo, že cez víkendy budeme úplne vypnutí. Tiež sa snažíme nastaviť si čas, že po určitej hodine večer vypíname internet.

Je dôležité mať v tom hranice. Človek musí byť veľmi silný a odolný, aby nesiahol po mobile hneď, ako mu tam niečo pípne. Cítim, že to vie človeka poviazať. Máme dcéru a tá vidí, ako neustále ťukám do mobilu. Síce jej vysvetľujem, že je to moja práca, ale ten pohľad nie je prirodzený ani pre ňu.

Aké sú vaše záľuby, počas ktorých si viete oddýchnuť a načerpať inšpiráciu?

Väčšinou vybehneme na prechádzku do blízkeho lesa, kam chodíme v každom ročnom období. S manželom si radi len tak sadneme na lavičku, pozrieme si film alebo seriál, zahráme si počítačové hry alebo sme len tak spolu. V poslednom čase som si obľúbila aj záhradkárčenie. Cez týždeň sa väčšinou starám o Hanku a manžel pracuje na dome. Večer zas každý z nás robí svoju prácu. Aspoň cez víkendy sa teda snažíme tráviť spolu kvalitný čas.

Do manželstva ste vstupovali veľmi mladá. Okolie vás v tom rozhodnutí podporovalo?

Svadbu sme plánovali už skôr, ale manžel chcel, aby som zažila aj obdobie na vysokej škole. Išli sme do toho s tým, že ak tam budem spokojná a bude sa mi to páčiť, tak so svadbou počkáme. Po prvom roku som zistila, že to nie je cesta pre mňa. Tým, že som študovala v Trnave a manžel bol na východe, tak sme neboli tak často spolu.

Keď som sa rozhodla, že v štúdiu nebudem pokračovať, začali sme plánovať svadbu. Nebola veľká, mali sme len obrad v kostole a večeru doma s rodinou. Chápem, že niekedy môže byť na novomanželov vyvíjaný tlak zo strany rodiny, aby bola svadba vo veľkom štýle. Nás však toto rozhodnutie veľmi odbremenilo a nemali sme s prípravami žiadne starosti. My sme sa hlavne chceli vziať, to bola hlavná myšlienka.

Doma vám nevyčítali rozhodnutie zanechať vysokú školu?

Od našich prebehli také tlaky. Titul je predsa len určitá istota. Ja som však vedela, že zostať na škole ďalšie štyri roky by pre mňa bolo trápením. Nevedela som si tiež predstaviť hľadať si prácu v tomto odvetví a v takom prípade som nevidela zmysel v tom, aby som študovala ďalej.

Ste veriaca, ale o svojej viere a vzťahu k Bohu navonok príliš nehovoríte. Má to nejaký dôvod?

Keď niekoho stretnem, určite nezačnem rozhovor otázkou, či už počul o Ježišovi. (Smiech.) Snažím sa skôr žiť svoj život tak, aby bol v súlade s tým, čomu verím. Hovorí sa, že celý život má byť modlitbou. Aj my chceme žiť tak, aby sa ľudia pri našom spôsobe života zastavili. Občas dostávam správy, že z mojich príspevkov cítiť, že asi niečomu verím, ale nedávam to slovne najavo. Doma vo Vranove nás ľudia poznajú, ale v tom internetovom svete sa snažíme žiť tak, aby ľudia vnímali, že niečo robíme inak.

V internetovom priestore je veľa stránok, ktoré stavajú na kresťanskom imidži. Nebolo by pre vás ľahšie pustiť sa touto cestou?

Na začiatku som s tým bojovala. Keď sa povie, že je niečo kresťanské, tak nekresťanom v prvom rade napadne, že je to také o ničom. Keď si pozriete nejakú kresťanskú grafiku, tak mnohé z nich sú také mdlé. Nechcela som, aby ma ľudia hneď škatuľkovali. Je ľahšie zaujať aj nekresťana spôsobom, akým žijeme, ako sa správame, ako tvoríme či aké máme názory, než tým, že sa označíme nálepkou veriaceho. Je fakt, že keď poviem, že som veriaca, tak ma neveriaci bez hlbšieho zamyslenia hneď odmietne.

Máme za sebou už druhú Veľkú noc, ktorá neprebehla spôsobom, na aký sme zvyknutí. Ako sa vám v rodine darí prežívať sviatky?

Mrzí ma, že sme boli na sviatky bez rodiny. Inak sme skôr takí konzervatívni, teda nechodíme šibať ani polievať, ani svätiť košíčky. Skôr sa sústredíme na to, aby sme sviatky prežili vnútorne. Stíšiť sa, zamyslieť sa nad tým, aké obdobie práve prežívame, a ísť skôr do hĺbky ako do koláčov. U nás v rodine mamka chcela mať vždy všetko napečené a pripravené, aj na úkor rodinnej pohody. Mohli sme byť pohádaní, ale navarené a napečené bolo. Ja som si povedala, že to takto nechcem. Radšej chcem mať jeden druh koláča, ale vzácne a hodnotné vzťahy.

Ako sa vám darí vytvárať túto atmosféru pokoja a pohody, ktorú cítiť aj z vašich fotografií?

Na prvý pohľad to možno vyzerá rozprávkovo, ale nie vždy to tak je. Keď spím prerušovane päť hodín, tak aj ja som podráždená. Takému pokoju ma naučil asi manžel. Hovorí, že ak nejde o život, tak nie je dôvod stresovať sa. Sme spolu už osem rokov a môžem povedať, že ja som taká predtým nebola. Som prchký a tvrdohlavý človek, ale on ma naučil takému pokoju. Zamyslieť sa nad tým, či to, čo robím, je vecou, pre ktorú stojí za to pohádať sa. Ak nie, tak to nechávame tak. 

 

 

zdroj: Lenka Chlebanová, postoj.sk