Skúmajú najstaršie tlačené knihy/Mnísi miesto prepisovania začali knihy viazať a zdobiť. Na Slovensku máme aj unikáty

Rozhovor s historikmi a knihovníkmi Danielou Škulovou a Martinom Balogom profesionálne sa venujúcimi ikunábulám a starým tlačiam.

Daniela Škulová a Martin Baloga sú historici a knihovníci pracujúci v Slovenskej národnej knižnici. Profesionálne sa zaoberajú najstaršími tlačenými knihami vrátane inkunábul, teda tlačených kníh z 15. storočia.

Rozprávali sme sa o tom, ako sa k tejto práci dostali, čím sú prvé tlače špecifické a aký mal vynález kníhtlače vplyv na celú spoločnosť. Ukázali sme si aj niektoré vzácne exempláre, ktoré sú uchované v Slovenskej národnej knižnici, ako napríklad prvú tlačenú knihu v slovenčine či väzbu od mníchov z Kláštoriska.

Ako ste sa dostali k práci so starými knihami?

Daniela Škulová: Študovala som históriu v Banskej Bystrici a s týmto zameraním nie je vždy najľahšie nájsť si prácu. Zareagovala som na inzerát Slovenskej národnej knižnice a podarilo sa mi sem dostať. Začínala som na digitalizačnom pracovisku vo Vrútkach a o čosi neskôr mi ponúkli miesto knihovníka na oddelení starých tlačí. Až vtedy som sa dostala do reálneho kontaktu s prvými starými tlačami.

Martin Baloga: Ja som vyštudovaný historik na Katolíckej univerzite a po ukončení štúdia som sa snažil hľadať zameranie vo svojom odbore. Rovnako ako Daniela som sa prihlásil na inzerát a prijali ma. Zo začiatku sme, samozrejme, nepracovali s najvzácnejšími knihami, ale učili sme sa, čo si máme na nich všímať, ako sa rozlišujú, evidujú, a celkovo to, čo musí ovládať knihovník.

V rámci štúdia histórie ste sa dostali k takýmto tlačiam?

Martin Baloga: Nie, v rámci štúdia som sa orientoval na stredovek, takže staré tlače šli mimo mňa. Knihovnícke zručnosti som získal, až keď som sem nastúpil a začal sa špecializovať na túto oblasť. História ponúka všeobecný prehľad, ostatné veci sa naučíte priamo pri práci s knihami.

Štúdium histórie ani nemá ambíciu viesť k starým tlačiam, tomu sa skôr venujú pomocné vedy historické alebo samostatný vedný odbor knižná veda, kde sa orientujú aj na túto oblasť.

Daniela Škulová: Absolvovala som jeden seminár o starých tlačiach, hoci na začiatku štúdia. Ale vďaka všeobecnej histórii sme dostali základ v latinčine, ktorá je pri tejto práci dôležitá. Keď sa venujeme určitému druhu starých tlačí, dokážeme ich vďaka nášmu štúdiu zasadiť do kontextu.

Ale vzdelávanie sa nekončí diplomom na vysokej škole. Hoci sme sa k tomu nedostali tak, že by sme to sami vyhľadávali, oboch nás to nadchlo a ďalej sa v tom vzdelávame.

V čom teda spočíva vaša práca?

Martin Baloga: Moja úloha je systematicky spracovať inkunábuly, ktoré máme vo fonde SNK. To znamená ich identifikáciu a následnú evidenciu v knižničnom systéme. Prvý podnet na túto prácu vzišiel z toho, že sa knihy budú digitalizovať, aby boli dostupné.

Inkunábulám sa na Slovensku už v minulosti venovali odborníci, napríklad doktor Imrich Kotvan alebo doktorka Eva Frimmová. Slovenská národná knižnica má v súčasnosti vo fonde 711 inkunábul, z toho 114 sme s kolegyňou spracovali po prvýkrát. Výsledkom našej práce bude publikácia Kultúrne dedičstvo inkunábul, ktorú SNK vydá na jeseň.

Povedzme si teda, čo sú to inkunábuly.

Daniela Škulová: Je to stará tlač, ktorá bola vytlačená medzi rokmi 1455 a 1500. Sú to významné pamiatky kníhtlačiarenských dejín a tieto knihy majú svoje špecifiká. V tom čase ešte koexistovali s rukopisnými a preberali veľa ich vonkajších znakov.

Keď si porovnáme inkunábulu s neskoršími knihami, tie už mali ustanovený titulný list, ako ho poznáme dnes – názov, autora, rok vydania, tlačiar a podobne. Inkunábuly toto ešte nemali. Kniha sa napríklad začínala úvodnou formulkou – incipitom: tu sa začína kniha, ktorú napísal ten a ten autor. Na záver, v kolofóne, sa uvádzalo meno tlačiara a rok tlače. Samotný text sa často dopĺňal, napríklad rukopisnými iniciálami.

V inkunábulách sa po vytlačení často robila rubrikácia, teda sprehľadnenie textu pre čitateľa, pretože tam boli napríklad vynechané vyznačenia odsekov, niektorá interpunkcia a podobne. Tlačiari sa spočiatku snažili zaplniť celý priestor strany tak ako pisári. V rámci rubrikácie sa potom červenou vyznačili začiatky viet či odsekov, tu napríklad vidíme pilcrow, ktorý sa dodnes zobrazuje napríklad vo Worde.

Prvé inkunábuly sú od Gutenberga?

Martin Baloga: Predpokladá sa, že áno. Gutenberg bol zlatník, ktorý vynašiel niekoľko vecí. Po prvé, samotné pohyblivé litery, ktorými sa inšpiroval v slepotlači. Kníhviazači ešte pred Gutenbergom otláčali negatív do namočenej kože, čím do nej otlačili napríklad názov, rok a podobne.

Po druhé, zdokonalil sadzbu, teda systém, ako sa samotné litery sádzali, a po tretie, tlač z výšky, teda pomocou lisu sa na papier pritlačila sadzba s nanesenou farbou. Boli pokusy aj pred ním, ale nedotiahli to do takej dokonalosti ako on.

Daniela Škulová: Poznáme tlačené knihy už aj pred Gutenbergom, ale to boli takzvané doskotlačové knihy. Drevorezbár musel vyrezať negatív celej stránky do dreva a to celé otlačiť. Dal sa síce použiť opakovane, avšak jeho výroba bola náročná a využitie obmedzené.

Martin Baloga: Napríklad prvá tlačená kniha, Gutenbergova 42-riadková Biblia, mala do približne dvesto výtlačkov a vyrábala sa dva roky. Na dnešnú dobu to bola pomalá tlač, ale v porovnaní s ručným písaním to bol obrovský pokrok.

Prví tlačiari sa snažili napodobniť rukopisnú knihu?

Daniela Škulová: Bolo to niečo, na čo boli zvyknutí. Ďalším znakom inkunábul bolo to, že vytlačená nebola hotová. Nebolo zvykom knihu zabaliť do väzby, často bola iba v papieri a už bolo na jej majiteľovi, aby si ju dorobil. Teda zviazal, a ak mal peniaze, dal ju vyzdobiť. A to už je unikátne, pretože v tom čase sa to robilo ručne a v žiadnej inej knihe už nebola taká istá výzdoba.

Martin Baloga: Hlavný rozdiel medzi rukou písanou a tlačenou knihou je v tom, že rukopisná bola väčšinou robená na objednávku. Teda objednávateľ zadal pisárovi, že chce napríklad Bibliu. Tlačená kniha sa robila vo veľkom náklade a naraz, preto nemá svojho objednávateľa a zákazníka. Nastala teda zmena vo vzťahu objednávateľa a dodávateľa. Aj tu boli výnimky ako v prípade misálov, ktoré si dávali tlači jednotlivé diecézy.

Veľká výhoda tlačenej knihy bola aj v tom, že bola čitateľná. Nezáležalo už na kvalite pisára, ale celá kniha bola vyhotovená tým istým typom písma, a to aj všetky jej vydania.

Vie sa, koľko kníh označovaných ako inkunábuly bolo celosvetovo vytlačených?

Daniela Škulová: Vedci odhadujú, že za 45 rokov, čo inkunábuly vznikali, sa ich vytlačilo od 12 do 17 miliónov exemplárov.

Ako konkrétne vyzerá vaše spracovanie takejto knihy?

Martin Baloga: V prvom rade zistím, čo je to zač, napríklad toto je Kronika Jána z Turca, ale nikde to nie je napísané. Tu v úvode je napísaný incipit, kde sa zmieňuje autor, poprípade kto ju dal vytlačiť a o čom je. Musíme teda zistiť autora a názov knihy, potom provenienčné údaje, čiže kto ju vlastnil. Obvykle o tom máme rukopisné záznamy v latinčine, ktoré identifikujeme. Trebárs tu máme Domus scholarum piarum Podoliensis, takže to je z Podolínca a zapíšeme, že ju vlastnili piaristi v Podolínci.

Potom zisťujeme výzdobu, napríklad tu vidíme krásnu drevorezovú ilustráciu. Zapíšeme, či je poškodená, či sú v nej nejaké rukopisné záznamy, obvykle čitateľské poznámky. Zaujíma nás aj to, v akom stave je väzba a podobne.

Koľko trvá, kým spracujete jednu knihu?

Martin Baloga: Závisí to od knihy. Keď je známa a bola už v minulosti spracovaná, takže to môže trvať pár hodín. Ale ak je to iná inkunábula, ktorá je napríklad konvolútom viacerých kníh zviazaných dokopy, tak to trvá omnoho dlhšie. Jednu sme hľadali asi dva týždne čistého času počas niekoľkých rokov, keďže nebola nikdy spracovaná. Nevedeli sme, kedy bola vytlačená ani kto je jej autorom, iba že ju asi vydal pápež Alexander VI. a je to regula, ktorá upravuje styk s rímskou kanceláriou.

Máme odborné databázy venujúce sa inkunábulám, v ktorých sme ju skúšali vyhľadať, no zistili sme, že sa nikde nenachádza. Ďalší postup je, že podľa písma sa dá identifikovať, ktorý tlačiar tento typ písma používal. Tak sme zistili, kto to bol, ale táto regula nebola pri jeho mene uvedená. Obrátili sme sa na odborníkov v zahraničí, podľa ktorých táto tlač ešte nikdy nikde nebola zaevidovaná.

Inkunábuly aj čítate?

Martin Baloga: Podľa toho čo. Nie je podstatné textom rozumieť od slova do slova, stačí, keď rozumieme, akej téme sa venujú.

Prečo je dôležité vedieť, kto nejakú knihu v minulosti vlastnil?

Martin Baloga: Napríklad Schedelova kronika – čo je názov, ktorý bol knihe pridelený až neskôr – je zachovaná aj v iných inštitúciách po svete, no osud každej je rôzny. My skúmame práve ten osud, keďže vďaka tomu vieme určiť, kto ju v našom prostredí vlastnil, ako s ňou pracoval, čo si tam zapísal, ako ju zviazal... To je pre výskum dejín Slovenska asi dôležitejšie ako samotný obsah knihy.

Daniela Škulová: Pre niektorých historikov alebo knihovníkov môže byť zaujímavá aj zberateľská činnosť v minulosti. Súkromné osoby, cirkev, kláštory a podobne si vytvárali knižnice a zbierky. Dá sa skúmať, o aké knihy mali záujem, a na to sú napojené výskumy osobností či kláštorných celkov alebo iných inštitúcií.

Dalo by sa povedať, že ste inkunábulisti?

Daniela Škulová: Skôr knihovníci venujúci sa inkunábulám. Nazvať sa inkunábulistom je v rámci knihovníctva určitý honor a obaja si myslíme, že zatiaľ nie sme na tej úrovni. Hoci sa tomu na Slovensku venuje obmedzený počet ľudí a my sme dvaja z nich, venujeme sa tomu však len päť rokov, čo je málo.

Inkunábuly sú teda tlače, ktoré vznikali do roku 1500. Ako sa volajú knihy, ktoré vznikli neskôr?

Martin Baloga: To sú tlače šestnásteho storočia, ale existujú ešte postinkunábuly, ktoré vznikali aj začiatkom 16. storočia a zachovali si niektoré znaky inkunábul.

Z akého obdobia pochádzajú inkunábuly, ktoré sú v Slovenskej národnej knižnici?

Martin Baloga: Najstaršia, ktorú tu máme, je z roku 1470, ale väčšina je z 80. a 90. rokov 15. storočia, teda keď nastal ich najväčší boom a postupne sa písané knihy prestali vyrábať. Aj mnísi, ktorí sa dovtedy venovali prepisovaniu kníh, sa začali orientovať napríklad na vyrábanie väzieb a zdobenie.

Ako sa tieto knihy sem dostali?

Daniela Škulová: Fond inkunábul Slovenskej národnej knižnice vznikol sčasti prebraním matičnej bibliotéky, ktoré sem prešli v 50. rokoch minulého storočia. Bolo to asi iba okolo dvadsať inkunábul, nebola tam koncepcia zbierať inkunábuly, ale niektoré sa do Matice dostali ešte v 19. storočí darom.

Čo sa týka celkovo starých tlačí v národnej knižnici, väčšina sem prišla v 50. rokoch, keď boli skonfiškované šľachtické a cirkevné majetky, najmä kláštorné a rehoľné knižnice, kde sa týchto starých tlačí nachádzalo obrovské množstvo. Kláštory sa v rámci Akcie K násilne zrušili a všetok majetok vrátane kníh sa odviezol preč.

Knihy sa rozdelili medzi matičnú knižnicu a Univerzitnú knižnicu v Bratislave. Matičná knižnica neskôr splynula so Slovenskou národnou knižnicou. Dnes sa u nás vo fondoch nachádzajú knižnice od jezuitov, františkánov, kapucínov a časť bola v rámci reštitúcií vrátená, napríklad piaristom.

Akého podielu obyvateľstva sa dotkol vynález kníhtlače?

Martin Baloga: Kto vtedy potreboval čítať? V prvom rade kňazi, potom úradníci a vyššia šľachta. Napríklad v Uhorsku sa šírili predovšetkým liturgické knihy, napríklad Ostrihomský misál, teda knihy určené najmä pre klérus. Na konci stredoveku mohlo v Uhorsku vedieť čítať okolo štyridsaťtisíc ľudí z 3,5-miliónovej populácie.

Takže na 99 percent obyvateľstva to nemalo dosah?

Daniela Škulová: Nepriamo to malo veľký vplyv. Napríklad pred tlačou mali kňazi iba odpisy misálu, ktoré sa aj mohli medzi sebou líšiť. Takto však dostali jednotný misál a omša tak už mohla mať jednotnú formu.

Martin Baloga: Okrem toho klesla cena knihy, ale nie až tak výrazne, ako by sa mohlo zdať. Cena knihy podľa tých, ktoré sa zachovali v našom fonde, sa pohybovala medzi dvomi až piatimi zlatými. Záviselo to od prítomnosti iluminovanej výzdoby, kvality väzby či typografie. Na porovnanie, za približne dva zlaté sa dali kúpiť štyri sudy dobrého piva.

Treba si uvedomiť, že aj pri výrobe inkunábuly bolo v tlačiarenskej dielni tých majstrov niekoľko, taktiež niekoľko rezačov, iluminátorov, kníhviazačov.

Daniela Škulová: Tlačiari navyše boli vysokovzdelaní ľudia, nemohol to byť hocikto. Museli zamestnávať aj korektorov, ktorí kontrolovali text.

Tento vynález teda mal zásadné spoločenské dôsledky?

Martin Baloga: My sa bavíme o pätnástom storočí, ale vtedy sa len začal progres, ktorý pokračuje dodnes, a aj cena knihy postupne šla výrazne dole. Táto zmena priniesla obrovskú rýchlosť šírenia informácií. Hovorí sa, že napríklad reformácia by sa bez kníhtlače nikdy tak rýchlo nerozšírila. Zrazu ste však vedeli rýchlo šíriť myšlienky za relatívne lacný peniaz. Nemuseli ste si dať vytlačiť celú knihu, ale povedzme iba leták či kalendár.

Príkladom je tento exemplár almanachu, ktorý je iba u nás. Je to niečo ako kalendár, ale obsahoval aj určité predpovede pre istú oblasť. Toto je almanach vytlačený v Norimbergu v roku 1495 a bol to nástenný kalendár na rok 1496 s predpoveďami pre Uhorsko. Uvádzal dni pohyblivých sviatkov, vľavo vidíme drevorez Madony s dieťaťom a pod ňou sú postavy z rodokmeňu Ježiša Krista.

Aké témy inkunábul sa najčastejšie objavovali v 15. storočí?

Martin Baloga: Bola to najmä teologická literatúra, ale nielen. Aj kroniky, encyklopédie, veľmi populárne boli kalendáre. Tlačili sa i historické a filozofické diela. Vďaka kníhtlači sa objavili aj dovtedy málo známe antické diela, ktoré sa zrazu mohli viac šíriť. Vezmite si, že ak dovtedy bol rukopis povedzme Aristotela len na zopár miestach na svete, zrazu ste si ho mohli kúpiť. Pomohlo to k výraznému šíreniu vzdelanosti a rozvoju humanizmu a renesancie.

Ako je vhodné manipulovať s takýmito starými knihami – v rukaviciach či bez nich?

Daniela Škulová: V odbornej obci sa prechádza k názoru, že manipulovať s knihami sa má čistými a suchými rukami. V rukavičkách nemáte v rukách cit, môžete list natrhnúť či inak poškodiť.

Martin Baloga: Rukavice sa nepoužívali len na ochranu knihy, ale aj na našu ochranu. Treba rozlišovať medzi knihami, ktoré nie sú ošetrené – keď ich budeme chytať holými rukami, môžeme chytiť infekciu či pleseň. Lenže my pracujeme s knihami, ktoré už boli v pracovisku vo Vrútkach ošetrené a väčšinou zreštaurované.

Spomínali ste, že sa pracuje na digitalizácii inkunábul, to znamená, že sa skenujú?

Martin Baloga: Ak to dovoľuje stav knihy, snažíme sa, aby bola zdigitalizovaná. Tým sa snažíme aj o to, aby sa mohla obmedziť manipulácia s knihou, keďže každá manipulácia ju poškodzuje.

Daniela Škulová: Knihy, ktoré sú zdigitalizované na stránke dikda.snk.sk, a aj všetky staré tlače, ktoré ešte len plánujeme zdigitalizovať, tu budú voľne prístupné.

Na ukážku ste priniesli niekoľko inkunábul. Čo tu máme za knihy?

Martin Baloga: Napríklad toto je Opera Johanna Gersona, ktorú vlastnili kartuziáni na Kláštorisku. Boli to mnísi, ktorí sa venovali aj viazaniu, aj zdobeniu kníh, a s vysokou pravdepodobnosťou oni túto knihu zviazali aj vyzdobili. Všetko to zvyšovalo hodnotu knihy a tým, že oni ich vedeli viazať aj zdobiť, knihy kupovali lacnejšie. Väzba zároveň chránila knihu pred poškodením, škodcami a podobne.

Tu napríklad vidíme, že knihu vlastnil Ladislav Rákoczi, a tu je otlačený nápis Lapis Refugii, čo znamená Skala útočišťa, teda Kláštorisko. Od nich sa kniha dostala k Rákoczimu, ktorý ju potom daroval do kláštora v Nižnej Šebastovej a odtiaľ sa dostala sem. V prípade tejto knihy teda vieme, kto ju vytlačil, zviazal, iluminoval, vieme, kto presne ju vlastnil a ako sa dostala k nám.

Čo sa v nej píše?

Martin Baloga: Je to teologický traktát, ale v tomto prípade jej obsah nie je až taký zaujímavý ako napríklad jej väzba. Na zadnej doske dole vidíme skrytú symboliku kartuziánov, osem roziet, čo môže symbolizovať osem zakladateľov kartuziánov, a hore je dvanásť roziet, čo je jednoznačne symbol pre dvanástich apoštolov.

Obsah tejto knihy je v každom kuse rovnaký, ale táto väzba je jedinečná a je robená na Slovensku.

Čo tu vidíme ďalej?

Martin Baloga: Potom tu máme iniciálu v knihe Biblia Germanica, ktorá je vzácna z hľadiska zlátenia. Keď k nám prídu na návštevu veľvyslanci alebo prezidenti, ukazujeme im práve toto.

Aké ďalšie rarity tu máme?

Martin Baloga: Toto síce nie je inkunábula, lebo je z roku 1581, ale je to jediný zachovaný kus na svete Bardejovského katechizmu a je to jednak najstaršia kniha vytlačená na Slovensku v slovenčine, respektíve slovakizovanej češtine. Ide o preklad Malého katechizmu od Martina Luthera.

Tlačiar Gutgesel to vydal v Bardejove a bolo to určené pre bežný ľud. V tom čase sa tam nachádzala aj latinská škola, zrejme to bolo pre potreby žiakov. Je to jedna z najvzácnejších kníh na Slovensku.

        Jakub Lipták, postoj.sk