Neustále prichádza s novými skladbami, v ktorých sa odzrkadľuje to, čo prežíva, a to, čo ju inšpiruje. O tom, čo aktuálne tvorí, o téme sebaprijatia aj o vlastných strachoch hovoríme s autorkou a speváčkou Simou Magušinovou (36).
Veľmi sympatické je vaše „priľnutie“ sa k manželovi cez jeho priezvisko napriek vašej umeleckej ceste, aj keď ste kvôli tomu museli so starým priezviskom zmazať účet na Instagrame a prísť o 50-tisíc fanúšikov. V čom je táto jednota pre vás dôležitá a bolo to pre vás niečo prirodzené?
Mať manželovo priezvisko mi príde ako niečo úplne prirodzené. Vôbec to nevnímam, že je to z mojej strany niečo výnimočné, keď som sa vzdala svojho dievčenského priezviska, hoci ma pod ním väčšina ľudí poznala. Vždy som to mala v sebe nastavené tak, že keď sa raz vydám, tak sa chcem volať manželovým priezviskom. (úsmev)
Čo sa týka Instagramu: keďže mi – kvôli verifikovanému účtu –nešlo prepísať dievčenské priezvisko Martausová na Magušinová, tak som sa rozhodla zmazať celý účet. Ani to však neberiem ako nejaký výnimočný a obdivuhodný krok. Je to predsa len účet a nič by sa nestalo, ak by som ho ani vôbec nemala. Založila som si však nový účet, kde už som ako Magušinová, lebo tak sa mi to páči. (úsmev)
Neustále prinášate nové piesne. Kde na ne čerpáte inšpiráciu?
Inšpiráciou je mi môj vlastný život, moje prežívanie, moje radosti, smútky, vzťahy s ľuďmi, so sebou aj s Bohom…
Ktoré témy vo vás aktuálne rezonujú a s čím súvisia?
Keď sa tak nad tým zamyslím, tak v poslednom období skladám väčšinou veselé a radostné piesne. Asi to aj trošku odráža moje momentálne obdobie, v ktorom sa snažím upriamovať svoju pozornosť na pekné veci a dary, ktoré dostávam. Aj môj album, ktorý sa práve „pečie“, sa bude takto volať: Všetko je mi darom.
LÁSKA DÁVA MOJIM OČIAM JASNÝ POHĽAD
Je nejaká pieseň, ktorá práve v tomto okamihu vzniká? O čom bude?
Posledná pieseň, ktorú som nedávno zložila, sa volá Milujem. Je o tom, že ak chcem rásť, tak chcem rásť v prvom rade v láske. A ak v tej láske ostávam, tak všetko vo svojom živote dokážem vnímať ako dar. Láska dáva mojim očiam jasný pohľad a len ak ju mám, tak viem vidieť všetko to krásne, čo mi Boh dáva.
Cítiť, že vaša hudba vychádza zo srdca a je plná úprimnosti. Viete tvoriť aj na „objednávku“ alebo to nejde?
Väčšinou moje piesne vychádzajú z môjho srdca a prežívania a sú aj pre mňa takým „prekvapením“. Mám však aj zopár piesní, ktoré vznikli na objednávku, napríklad do niektorých filmov či muzikálu.
Aj vaše piesne prechádzajú vývojom…od jednoduchých skladieb za sprievodu gitary k skladbám vznikajúcim pri spolupráci s orchestrom či známymi hudobníkmi. Ktorá pieseň je pre vás špeciálna a prečo?
Mám veľa piesní aj s orchestrom, no opäť som si začala nahrávať piesne aj jednoducho iba s gitarou, takže vývoj je zaujímavý. (úsmev) Neviem povedať jednu pieseň, ktorá je pre mňa špeciálna. Je ich viac: Baránok, Všetko pod slnkom, Z dvoch dlaní, Prichádza pokoj, Modlitba, Sonety, Rekviem… V každej piesni je skryté krásne obdobie môjho života a zároveň v každej je pre mňa prítomný aj Ten, ktorý mi dal dar tvoriť.
NEDOKONALOSŤ JE KRÁSNA
Každá žena bojuje v istom období so sebaprijatím. Vy sa však vo svojej piesni Že-na netajíte stereotypmi a rovno ich priznávate. A našli sa v nej mnohé ženy, ktoré sa neboja pozrieť na veci s úsmevom. Keď sa však na túto pieseň pozriete s odstupom času – stále platí to, čo v nej spievate? Alebo by ste už niečo odobrali či, naopak, pridali?
Pieseň Že-na nie je ani tak o sebaprijatí ako o vtipnom a trošku nadnesenom pomenovaní vecí a situácií, ktoré občas ako žena zažívam. Musím sa priznať, že už som ju veľmi dlho nespievala. Stále je však aktuálna, no mnohé veci, ktoré v nej spievam, v skutočnosti – dúfam–robím už trošku lepšie. Napríklad to parkovanie. (smiech)
Posolstvo piesne je však v tom, čo vnímam stále ako dôležité–že nedokonalosť je krásna. Páči si mi byť nedokonalá a ani v živote nelipnem na dokonalosti. Jedine v dobrých skutkoch viem, že sa celý život mám kam posúvať.
Báli ste sa niečoho ako dieťa?
Bála som sa asi tmy. Neskôr lietania alebo toho, že by som mohla o niekoho milovaného prísť.
A ako sa vyvíjali vaše strachy? Z čoho máte aktuálne najväčší strach alebo obavu?
Tmy sa už nebojím. Lietania sa bojím stále a toho tretieho… už to nie je taký detský strach. Je to skôr zvláštny pocit z neznáma. Hoci som veriaca a viem, že smrťou iba prechádzame k Stvoriteľovi, hoci verím, že to kráľovstvo, ktoré pre nás pripravil, je tisíckrát krajšie, ako si vieme predstaviť, stále je to pre mňa neznámo, v ktoré síce verím, ale zároveň mám voči tomu rešpekt. Keď ma však prepadne zvláštny pocit z toho neznáma, zaspievam si pieseň Rekviem, ktorá je zhudobneným dielom Rudolfa Dobiáša. On to tak krásne napísal, že zrazu máte aj z toho odchodu na večnosť pocit nádeje.
STÁLE SA UČÍM BYŤ LEPŠOU
Mnohé ženy trápi nespokojnosť s vlastným výzorom či postavou. Je niečo, čo by ste na sebe zmenili? Prečo?
Nič by som nezmenila. Som vďačná za všetko, čo mám. Možno som na strednej škole viac riešila výzor, ale už veľmi dlho si uvedomujem, že aj moje telo je mi darom a som vďačná za to, ako ma Boh stvoril. Mám nohy, ktorými môžem behať po kopcoch, mám oči, ktorými môžem vidieť všetky krásy tohto sveta, mám uši, ktorými môžem počúvať krásne piesne a prírodu. Mám hlas, ktorým o tom môžem aj spievať… Čo viac by som mohla chcieť? A keď sme pri tom, podľa mňa neexistujú škaredí ľudia. Každý je stvorený na Boží obraz. Jediné, čo človeka kriví, je hriech, ale aj v tom sme si vlastne občas všetci podobní…
Proces sebaprijatia neprichádza zo dňa na deň. Kde na ceste k sebaprijatiu sa aktuálne nachádzate vy?
Možno musím popracovať na tom, aby som sa vedela prijať aj s tým, že som len človek, ktorý občas aj nevládze, ktorý občas aj padne. Som len obyčajná žena, manželka a mama, ktorá sa vo všetkých oblastiach svojho života stále iba učí byť lepšou – a treba prijať to, že aj to učenie sa je pekné. A toto občas viem a občas si to musím pripomínať. (úsmev)
Martin Lyžičiar, slovoplus.sk